"Predstavujem si Ježiša, ako plače pred hrobom priateľa Lazára. Alebo trpký vzlykot Petra, čo po zapretí Ježiša stretáva jeho milosrdný a láskyplný pohľad. Alebo otca očakávajúceho márnotratného syna, ktorému hneď po jeho zahliadnutí beží ďaleko v ústrety. Predstavujem si aj Pannu Máriu, sprevádzajúcu Ježiša až pod kríž. Sme aj my schopní takejto pozornej a starostlivej lásky? Veríme v lásku voči Bohu a ostatným ľuďom? Alebo sme v tomto smere nominalisti, neveriaci v reálny obsah ušľachtilých pojmov? Nech naše slová nie sú abstrakciou v zmysle iba vec pre vec, lebo veď stretávame hneď vedľa seba konkrétneho brata a sestru! Dokáže nás znepokojiť jeho núdza? Alebo zostávame uzatvorení sami do seba, do našich komunít, často skôr komótnych ako ozaj komunitných? Nežijeme niekedy v panelákoch či komunitách bez poznania ľudí ako našich blížnych hneď vedľa nás? S bolesťou myslím na staromládenecké maniere zasvätených osôb bez duchovnej plodnosti. Ale starostlivá a pozorná láska nás pobáda vykročiť smerom k druhému človeku nečakajúc, kedy on sám poprosí o pomoc. Láskyplná starostlivosť nám získa pastoračnú účinnosť. O nej si sami sebe položme otázku: aké je ovocie mojej duchovnosti, ovocie mojej pastorácie?" (Homília 28. 8. 2013)

"Prosíme Pána, aby nás naplnil mocou svojho zmŕtvychvstania a ukázal svetu plnosť nového života. Lebo po Ježišovom zmŕtvychvstaní začína nový život - práve o ňom sa Ježiš rozprával s Nikodémom. Mal sa narodiť zhora, začať odznovu. Učený Nikodém sa pýtal, ako sa človek môže narodiť znova; po návrate do lona matky? Ježiš však hovoril o inej dimenzii, o narodení zhora, čiže narodení z Ducha. Ide o nový život prijatý v krste, aby sa potom ďalej rozvíjal." (Homília 9. 4. 2013)

"Boží Syn prišiel medzi nás v našom ľudskom tele a zdieľal s nami radosti a bolesti, víťazstvá i prehry nášho jestvovania. Až po výkrik kríža, keď to všetko prežíval cez vernú lásku k Otcovi oslovovanému: " Abba, Otecko." To svedčí o neuveriteľnej láske Boha voči každému človeku, ktorému priznáva neoceniteľnú hodnotu. Preto je každý z nás pozvaný osvojiť si Ježišov milujúci pohľad a jeho rozhodnutie pre lásku, prijať jeho spôsob bytia, myslenia, konania." (List Scalfarimu 4. 9. 2013)

"Spoveď nie je ani sedenie u psychiatra, ani pobyt v mučiarni. Ale priznanie pred Bohom: "Som hriešnik." Nech je pre nás vzorom múdrosti detí, ktoré niekedy ďaleko presahujú získanú múdrosť dospelých. Deti nikdy nehovoria všeobecne, vedia veru byť veľmi konkrétne vo svojej jednoduchej pravdivosti. My dospelí však hľadáme všemožné úniky v snahe zakrývať naše úbohosti. No prežiť zahanbenie pred Bohom – to je veľká milosť. Veď schopnosť povedať v rámci sviatosti zmierenia: "Hanbím sa," to skutočne otvára naše srdce Pánovmu odpusteniu." (Homília 25. 10. 2013)