Gréckokatolícka farnosť Hanušovce nad Topľou

"Fiodor Michajlovič Dostojevskij vo svojom diele Idiot dáva svojmu hlavnému hrdinovi kniežaťu Myškinovi, stojacemu pred obrazom Krista v hrobe od Hansa Holbeina mladšieho, tieto slová: "Ten obraz by mohol niekoho obrať o vieru." Obraz totiž veľmi naturalisticky vykresľuje deštruktívne účinky smrti na Kristovom tele. A predsa práve rozjímaním o Ježišovej smrti sa viera posilňuje a dostáva prenikavé svetlo, keď sa javí ako viera v jeho nezlomnú lásku k nám, schopnú podstúpiť smrť, aby nás spasila. V túto lásku, ktorá necúvla pred smrťou, aby prejavila ako veľmi ma miluje, je možné veriť. Jej totálnosť víťazí nad každým podozrením a umožňuje nám plne sa zveriť Kristovi." (Encyklika Lumen Fidei, 16)

"Kríž nie je o porážke a zlyhaní. Paradoxne vypovedá práve o tej smrti, ktorá znamená život a ktorá plodí život. Pretože vypovedá o láske vteleného Boha – a láska nielenže nezomiera, ale premáha zlo i smrť. Kto dovolí, aby sa naňho zahľadel ukrižovaný Ježiš, bude obnovený ako nové stvorenie. Tu teda začína všetko, v skúsenosti premieňajúcej milosti a nezaslúženej lásky, darovanej nám napriek všetkej našej hriešnosti. Vďaka Pane za tvoju trpezlivosť!" (Homília 4. 10. 2013)

"Je tu Pánov príklad: on, zo všetkých najvýznamnejší a najdôležitejší, umýva druhému nohy, pretože ten medzi nami, čo stojí najvyššie, musí byť v službe ostatným. Nie je toto znamenie veľmi symbolické? Lebo umytie nôh znamená: som ti k službám. Nejde o konkrétny každodenný úkon umývania nôh, ale symbol vzájomnej pomoci jedného druhému, pomoci vykonanej zo srdca, v duchu radostne prijatej povinnosti. Aj ako kňaz a ako biskup musím byť pripravený, aby som vám slúžil." (Homília 28. 3. 2013)

"Čo dnes znamená pre nás i pre Cirkev, že sme učeníkmi Ježiša - Božieho baránka? Znamená to veľkú námahu. Vymeniť zlobu za nevinnosť, silu za lásku, pýchu za pokoru, prestíž za službu. Byť učeníkmi znamená nežiť ako v obliehanej pevnosti, ale ako v otvorenom, pohostinnom a solidárnom meste, postavenom hore na kopci. Znamená to nezaujímať uzavreté postoje, ale ponúkať evanjelium všetkým, dosvedčujúc, že život nasledovania Krista nás činí slobodnejšími a radostnejšími." (Anjel Pána 19. 1. 2014)

   Celá bohoslužba Veľkého Piatku je zasvätená vzácnej spomienke na Spasiteľove strasti a jeho smrti na kríži. Cirkev odkrýva pred očami veriacich plnú knihu spasiteľných strastí Pánových, začínajúc od krvavého potu v Getsemanskej záhrade až po ukrižovanie na Golgote. Prenesúc nás mysľou cez mnohé storočia, sv. Cirkev akoby priviedla veriacich k samej podnožke Kristovho kríža a robí veriacich úctivými pozorovateľmi všetkých Spasiteľových mučení.

Veľký piatok

Zmŕtvychvstanie Ježiša Krista je najstarší, najväčší a najradostnejší sviatok liturgického roku. V liturgických knihách môžeme nájsť aj ďalšie pomenovania pre tento sviatok: Svätá a Veľká nedeľa Paschy, Svätá Pascha, Deň svätej Paschy, Svetlé Kristovo vzkriesenie, Veľká noc... Najčastejšie sa hovorí o Pasche. Prečo? Slovo Pascha pochádza z hebrejského slova Pesach, čo znamená prechod. Historický základ sviatku je v pobyte Izraelitov v Egypte, kde boli otrokmi Egypťanov. Boh posiela vodcu Mojžiša, aby ich vyviedol zo zajatia. Faraón nebol ochotný prepustiť svojich izraelských otrokov a preto ho Boh trestá desiatimi ranami. Až po poslednej z nich, keď zomreli všetky prvorodené egyptské deti, prepúšťa faraón zotročený ľud. U židov táto pohroma nenastala, lebo pomazali veraje svojich dverí krvou baránka tak, ako im prikázal Pán. Po vyslobodení z Egypta, previedol Boh Izraelitov cez Červené more ako po súši. Toto bol ten prechod. Židia potom každoročne spomínali na udalosť východu – prechodu zo zajatia práve na Veľkú noc. Pre apoštolov a prvých kresťanov sa Pascha – prechod stala symbolom iného prechodu, prechodu z otroctva hriechu (smrti) do života v slobode Božích detí. Toto všetkým ľuďom zabezpečil práve Ježiš Kristus svojou smrťou a zmŕtvychvstaním. Udalosti spojené s Ježišovou smrťou a vzkriesením sa odohrali práve v čase židovskej Veľkej noci a tak aj pre kresťanov sa tieto sviatky stali tiež skutočnou Paschou. Sviatky Ježišovho vzkriesenia sú teda významovo previazané so židovskou oslavou pesahu . Ježišovo vzkriesenie je chápané ako naplnenie starozákonného obrazu prechodu Izraelitov Červeným morom pri odchode z Egypta. Je pozoruhodné všimnúť si, že v pohanských náboženstvách Slovanov a Germánov bola Veľká noc sviatkom jari, keď sa oslavovalo prebúdzanie prírody zo zimného spánku. Na čele slovanského Olympu stál boh Perún, ktorý bol znázorňovaný sochami dospelého muža, s ohňom v ruke a s hlavou obtočenou bleskami a plameňom. Jemu boli zasvätené sviatky jari. Medzi jeho vlastnosti patrila celková očista i osvieženie vyčerpanej prírody. Činnosť Perúna začínala súčasne s jarnou búrkou, ktorou sa príroda prebúdzala k novému životu. Ide však vo sviatku Paschy naozaj o sviatok jari? Či sviatok prírody? Zvesť o prázdnom hrobe je radostnou zvesťou, ktorá hovorí o novom živote a o novom šťastí. Od prvého veľkonočného rána nám každoročne zaznieva táto zvesť ako výkrik slobody. Človek je cez toto tajomstvo povolaný k veľkej nádeji. Túžba po večnom živote sa premieta do postojov ku všetkému už tu na zemi. Všetko sa môže stať jasnejším, čistejším a krajším. Predstavte si však, čo by sa bolo stalo, keby bola vtedy k prázdnemu hrobu Ježiša Krista prišla nejaká vedecká výprava, ktorá by mala vedecky a odborne zhodnotiť daný stav vecí? Istotne by sa tento prípad uzavrel vyhlásením, že je za súčasného stavu vedy nevysvetliteľný. A to by bolo asi všetko. Túžiť však po večnom živote, očakávať ho, to je celkom iné, ako špekulatívne ho vysvetľovať a dokazovať. Zmŕtvychvstanie Pána sa stalo ústredným bodom liturgického roka, podľa ktorého sa riadia všetky pohyblivé sviatky. Každá kresťanská nedeľa je odbleskom veľkonočnej nedele Paschy. V liturgických obradoch sviatku Paschy môžeme pozorovať výstižné symbolické obrazy: Veľkonočný baránok predstavuje Ježiša Krista, Červené more je predobrazom sviatosti krstu, manna na púšti symbolizuje Eucharistiu, či kresťanskú náuku, voda vyvierajúca zo skaly je predobrazom milosti svätého krstu, ktoré pramenia z prebodnutého boku Spasiteľa a nakoniec zasľúbená zem symbolizuje Cirkev a nebeské kráľovstvo. Všimnime si niektoré najvýznamnejšie symboly obradov Veľkej noci. Veľkonočná noc je charakterizovaná prechodom z tmy do svetla. Počas obradov je všetko vysvietené a osvetlené. Slnko a svetlo sú podmienkou rastu a preto už v židovskej i pohanskej bohoslužbe boli symbolom Boha. Svetlo je symbolom Božieho osvietenia milosťou. Vo všetkých kultoch a bohoslužbách vystupuje svetlo ako symbol božstva. Preto je prirodzené, že aj kresťania hneď od počiatku užívali svetlo počas bohoslužieb, a to nielen z praktických dôvodov, ale aj symbolických. Pretože fyzické svetlo zo všetkého materiálneho je najmenej materiálne, je preto najvhodnejším symbolom Boha, absolútneho ducha, ktorého Sväté Písmo nazýva jednoducho svetlom. (porov. Jn 8,12). Počas liturgie je Bohočlovek prítomný na prestole, ako na nebi a tak sa teda môže dedukovať, že chrámy sú sídlom Boha na zemi. Je teda aj celkom prirodzené, že sa chrámy ozdobujú bohatým využitím svetiel ako Božie sídlo. Fyzické svetlo už od prirodzenosti má v sebe čosi impozantné a čím je priestor osvetlenejší, tým viac imponuje a má väčší vplyv. Aj tento prirodzený zákon mal vplyv na užívanie svetiel počas bohoslužieb a ustálilo sa tiež pravidlo, že čím je väčší a významnejší sviatok, tým viac svetiel horí. Ďalším významným symbolom sa pre kresťanov stal symbol kríža. Kríž bol pôvodne potupným nástrojom smrti. Po ukrižovaní Ježiša Krista stal kríž nástrojom veľkej lásky Boha k človeku. Kríž bol už od čias prvokresťanstva vo veľkej úcte. Kristov kríž je hlboko vrytý v srdci každého úprimne veriaceho kresťana. Tento kríž sa stal srdcom, ktorý pulzuje v životoch kresťanov; stal sa citlivosťou, ktorá ovláda ľudské voľby; je silou, ktorá umožňuje človeku vytvárať ozajstné medziosobné vzťahy; je svetlom, ktorý osvecuje každý kontakt človeka so stvorenými realitami. Ježišov kríž žije existuje v nás z tajomstva, skrytého v Bohu, z tajomstva, že všetko má byť zhromaždené pod jednou hlavou – Kristom, aby všetci ľudia mali prístup k Otcovi v jednom Duchu (porov. Ef 2,18). Kríž otvára obzor ľudského srdca pre veľkosť lásky Najsvätejšej Trojice a osvecuje ho. Nádherným symbolom v našom obrade je aj otvorenie dverí chrámu počas utierne Vzkriesenia. Otvorenie dverí symbolizuje víťazstvo Ježiša Krista nad smrťou a podsvetím, ale najmä skutočnosť, že svojím zmŕtvychvstaním otvoril človeku dvere do raja. Zmŕtvychvstalý Ježiš Kristus je úplným zmyslom, krásou a nádejou celého ľudstva. Jeho umučenie a kríž však premohlo vládu smrti, jeho zostúpenie k zosnutým zasa premohlo hriech. Bola nanovo obnovená jednoty stvorenstva so svojím Stvoriteľom. Podobne ako mnoho iných kresťanských sviatkov, aj Pascha sa preniesla aj mimo Cirkvi. Už od jej vzniku je to čas osláv a veselia. Dnes je to aj komerčne dôležitý sviatok, pretože sa k nemu viaže veľa zvykov, ktorých uskutočnenie si vyžaduje nejaké úsilie a nejaký ten nákup. Svet okolo nás v súvislosti s Paschou totiž hlása, že konečne prichádza jar a s ňou všetky tie krásy, ktoré prebúdzajú chuť do života, prinášajú radosť, potešenie. Preto je veľmi nutné pre kresťanov nedať sa podmaniť počas týchto sviatkov svetským symbolom Veľkej noci. Sú to symboly, ktoré sú totiž univerzálne a väčšina ľudí ich registruje okolo seba a spája so sviatkom Paschy. Zo zvierat sú to baranček, zajace a kuriatka. Pre nás kresťanov je baranček symbolom obety nevinného Ježiša Krista za hriešne ľudstvo. Zajace sú symbolom plodnosti. Kuriatka znamenajú príchod jari a nový život. Aj kvety sa stávajú symbolom Paschy. Najviac asi narcis a tulipán, ktoré zvyknú kvitnúť v čase sviatkov. Ale všimnime si napr. aj také bahniatka, ktoré sa u kresťanov spájajú so slávnym príchodom Ježiša Krista do Jeruzalema, ale u ostatných sú symbolom jari a prebúdzajúcej sa prírody. U mnohých ľudí možno nájsť na stoloch aj zelené steblá vyklíčeného obilia, čo tiež symbolizuje sviežu zeleň a prebúdzanie sa k životu. Veľkonočné kytice sú pestrofarebné. Po bielej a sivej farbe charakterizujúcej zimu sa, podľa svetských symbolov, očiam človeka žiadajú pestrejšie a teplejšie farby jarných kvetov. Aj z týchto slov vidieť, že okolitý svet presadzuje v súvislosti s Paschou oslavu jari a prírody. Avšak každý rok na jar sa odohráva zápas života so smrťou. Zo zamrznutej zeme vyrastá tráva, zazelená sa tráva, rozkvitajú kvety, pučia stromy... Raz na jar pred viac ako 2000 rokmi, na Veľkú noc Paschy, sa však odohral aj iný zápas so smrťou. Tento zápas bol veľmi dôležitý pre celé ľudstvo a jeho budúcnosť, preto Pascha nemôže byť len sviatkom a oslavou jari. Zmŕtvychvstanie Ježiša Krista je najväčším tajomstvom histórie vykúpenia ľudstva. Nie je však prístupné našim zmyslom a mysleniu, len vierou a modlitbou si ho môžeme pripomínať. Ak sa nám Kristovo evanjelium niekedy nezdá dosť strhujúce a zaujímavé, možno to je preto, že v ňom vidíme iba slová či myšlienky a zabudli sme za nimi hľadať tajomstvo prítomnosti nášho Spasiteľa. Nedajme sa preto oklamať rozličnými svetskými symbolmi Veľkej noci, ale nechajme sa viesť Božím Duchom, aby sme naplno svojím srdcom pochopili odkaz Paschy.. Počas veľkonočných sviatkov si istotne budeme všetci navzájom priať nové stretnutie so živým Spasiteľom, nové víťazstva nádeje nad utrpením, života nad smrťou, milosti nad hriechom. Postupne, každý rok trochu inak, hľadíme na seba, na svojich blížnych. Aj Pán každý rok trochu inak nám zjavuje svoju prítomnosť na našej ceste do nebeského kráľovstva. Slávnostné „Christos voskrese“ – „Kristus vstal zmŕtvych“ nech nás všetkých zahŕňa veľkou radosťou, bázňou a úžasným pokojom.

 Pripravili sme pre Vás Živú krížovú cestu, ktorá sa konala 13.04.2014 o 14:00 pri gréckokatolíckom chráme v Hanušovciach nad Topľou . Učinkovali deti a mládež z farnosti.

"Osoba, o ktorej klebetíme, sa stáva tovarom. Ako ľahko upadáme do toho! Neviem prečo, ale klebetenie obsahuje akési temné potešenie. Je to to isté, čo robil Judáš. Vždy, keď sťahujeme z kože druhého človeka, vždy keď klebetíme, konáme rovnako ako on. Keď Judáš zrádzal Ježiša, mal srdce uzavreté, nechápavé, neláskavé, bez postoja priateľstva. Nikdy nehovorme zle o druhých osobách. Lebo keď aj my klebetíme a ohovárame, niet v nás priateľského postoja, všetko sa mení na tovar a my predávame našich priateľov a príbuzných. Prosme vtedy o odpustenie, lebo to robíme im aj samému Ježišovi, pretože on je v tom priateľovi. Prosme o milosť neohovárať nikoho, neklebetiť o nikom. A keď si na niekom všimneme nedostatky, nesnažme sa dosiahnuť spravodlivosť naším jazykom, ale prosme Pána: " Pomôž mu!" (Homília 27. 3. 2013)

"Judášov egoistický postoj izolovaný vo vlastnej osamelosti prerástol až do zradenia Ježiša. Kto miluje, dáva život ako dar. No osihotený a stále väčší egoista, ustráchaný o vlastný život, končí ako naďalej osamelý zradca. Nikdy však nie je sám ten, kto svoj život daruje z lásky: vždy zostáva súčasťou komunity, rodiny. Ten, kto svoje svedomie uzavrie do vlastného egoizmu, ho napokon celkom stratí. Tak dopadol Judáš, modloslužobník pripútaný k peniazom. Aj kresťan, ktorý sa začne vyčleňovať, odčleňuje aj svoje svedomie od vnímania spoločenstva, od vnímania Cirkvi, od lásky, ktorú daroval Ježiš. No ako hovorí Ježiš, kresťan, ktorý obetuje svoj život a stratí ho, nájde ho a nájde ho vždy odznova, nájde ho v plnosti. Bol to diabol, kto vtedy opanoval Judášovo srdce. Musíme to vysloviť: " satan je zlý platca! Vždy nás podvedie. VŽDY!" (Homília 14. 5. 2013)

"Ježiš nepovedal Judášovi: "Si obyčajný zlodej!". Trpezlivo a s láskou sa ho snažil pritiahnuť k sebe. Veľký týždeň je príležitosťou myslieť na Božiu trpezlivosť, menovite na Pánovu trpezlivosť s našimi slabosťami a hriechmi. Potvrdením nekonečnej Božej trpezlivosti voči človeku je Ježišova nekonečná trpezlivosť voči Judášovi. Teraz myslime iba na toto: na osobný vzťah k Ježišovi, na jeho trpezlivosť so mnou na ceste môjho života. Potom zo srdca vyjadríme jediné slovo: Vďaka! Vďaka, Pane, za tvoju trpezlivosť! (Homília 25. 3. 2013)"