Zo života sv. Mikuláša je málo konkrétnych údajov a aj tie známe sú okrášlené množstvom legiend.
Doma dostal dobrú výchovu. Zachovával pôst. Hovorí sa, že v stredu a piatok jedol iba raz, aj to až večer. Rodičia zomreli, keď bol ešte mladým mužom. Po sebe však zanechali taký majetok, že Mikuláš sa nemusel báť o svoje živobytie. On sa však rozhodol všetko venovať chudobným.
Bol biskupom v Myrách v Malej Ázii (v súčasnosti je to mesto Izmir v Turecku). Pretože bol veľmi horlivý, aj jeho v čase prenasledovania kresťanov chytili, mučili a hodili do väzenia. Potom však prišiel cisár Konštantín a jeho slávny Milánsky edikt, vďaka ktorému boli kresťanskí väzni – teda aj sv. Mikuláš – prepustení na slobodu. Vrátil sa do Myry a pokračoval vo svojej práci Bol účastníkom I. Nicejského koncilu v roku 325, na ktorom bránil učenie o Kristovom božstve v spore s Áriánmi. Traduje sa, že na tomto koncile sa tak rozčúlil, že udrel Ária po tvári. Za tento čin bol hneď zbavený cirkevnej hodnosti biskupmi na koncile. Hneď po tomto akte však mali biskupi videnie, kde videli Mikuláša, ktorý mal po svojej pravici Ježiša Krista s evanjeliom a po ľavici Bohorodičku s omoforom. Po tomto videní vrátili Mikulášovi jeho funkciu.
Sv. Mikuláš zasvätil celý svoj život skutkom telesného a duchovného milosrdenstva. Práve táto charakteristická črta jeho života, množstvo skutkov (pomoc boháčovi, ktorý schudobnel a chcel zo svojich dcér urobiť neviestky /nemohol ich vydať, pretože nemal pre ne veno. A tak sa rozhodol pre tento zúfalý čin. Mikuláš sa to dozvedel, a tak zobral mešec zlata a v noci pod rúškom tmy ho dal mužovi do okna. Malo to byť na veno najstaršej dcéry. To sa opakovalo druhý aj tretí raz, zakaždým pre ďalšiu dcéru. Muž ho na tretí raz spozoroval a bol mu veľmi vďačný./; zachránil tesne pred smrťou troch nevinných mužov) a veľké zázraky (utíšenie búrky na mori; vzkriesenie námorníka, ktorý spadol z vrchu sťažňa; zjavenie sa vo sne talianskemu kupcovi s pšenicou, aby otočil loď k Myrám, kde bo veľký hlad; zjavenie sa vo sne cisárovi a sudcovi, pri nespravodlivom zajatí vojvodcov; utíšenie búrky na mori a záchrana pútnikov z Egypta) sa stali príčinou rýchleho a všeobecného šírenia jeho úcty. Táto úcta sa významne zväčšuje najmä od vybudovania chrámu na počesť sv. Mikuláša v Carihrade v 6.storočí. Mnohé bohoslužobné knihy v 9.storočí už uvádzajú Mikuláša ako svätca. Z Byzancie sa jeho úcta rozšírila do celého sveta. Veľkú úlohu pri rozširovaní úcty svätého Mikuláša zohrali aj slovanskí apoštoli svätí Cyril a Metod.
Veľmi dôležitou udalosťou pri šírení úcty sv. Mikuláša bolo prenesenie jeho ostatkov (9.mája 1087) do Bari v Taliansku. Talianski kupci pokladali Mikuláša za veľkého patróna námorníkov a moreplavcov. Po mohamedánskej invázii v Myry (od roku 1034) sa kupci rozhodli telesné ostatky sv. Mikuláša uchrániť pred zneuctením a preto ich preniesli do Bari. Tam boli 9.5. 1087 uložené v chráme sv. Jána Krstiteľa a neskoršie boli prenesené do novovybudovaného chrámu, zasvätenému práve sv. Mikulášovi. Mesto Bari sa tak stalo centrom úcty sv. Mikuláša. Pápež Urban II. v roku 1089 ustanovil sviatok prenesenia ostatkov sv. Mikuláša.
Okrem 6. decembra a 9. mája je v byzantskom obrade aj každý štvrtok zasvätený sv. Mikulášovi.
