V štyroch nedeliach predpôstného obdobia nachádzame veľké témy, ktoré poznačia priebeh Veľkej štyridsiatnice: pokora (Nedeľa mýtnika a farizeja); návrat k milosrdnému Bohu (Nedeľa márnotratného syna); posledný súd (Mäsopôstná nedeľa – o Kristovom súde) a odpustenie (Syropôstna nedeľa – o vyhnaní prarodičov z raja).
Z uvedených tém jednotlivých nedieľ jasne vyplýva, že samotným cieľom predpôstneho obdobia je obnoviť vzťah človeka k Bohu a takto mať čo najväčší duchovný osoh z pôstu. Príkladmi zo Svätého písma, ktoré Cirkev po tieto dni veriacim predkladá, sa má veriaci človek povzbudiť k pravej modlitbe, kajúcnosti a hlbokej ľútosti nad hriechmi. Taktiež nadobudnúť správny postoj k Bohu, v ktorom má vidieť milosrdného Otca, ale aj spravodlivého sudcu. Všetko tu vedie človeka k tomu, aby zanechal pýchu a nadutosť farizeja, pokorne sa modlil ako mýtnik, kajal sa ako márnotratný syn, mal bázeň pred Božím súdom a oplakával svoje priestupky ako praotec Adam. Aby prijal námahy pôstu počas Štyridsiatnice, nasledujúc tak svojho Spasiteľa, ktorý sa štyridsať dní postil v jordánskej púšti.
Nedeľa mýtnika a farizeja
Nedeľa mýtnika a farizejadostala svoje pomenovanie podľa state Evanjelia, ktoré sa číta na svätej liturgii a je centrálnou myšlienkou tejto nedele – Podobenstvo o mýtnikovi a farizejovi (Lk 18, 10 - 14). Na tomto Ježišovom podobenstve Cirkev poukazuje na dva typy ľudí, na dva postoje, ktoré je možné pred Bohom zaujať. Buď človek prijme mýtnikovu pokoru, a bijúc sa do pŕs bude volať: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu!" alebo uprednostní správanie farizeja.
K mýtnikovej pokore pobádajú veriaceho človeka aj liturgické texty tejto nedele. Napríklad v kondáku na svätej liturgii sa spieva: „Chráňme sa pyšných rečí farizeja. Od mýtnika sa naučme pokore. Pokorným hlasom kajúcne volajme: Spasiteľ sveta, očisť svojich služobníkov."
Prvou liturgickou zvláštnosťou predpôstneho obdobia je to, že sa na utierni po čítaní Evanjelia a 50-tého žalmu spievajú kajúce tropáre. (Dvere pokánia otvor mi Darca života, lebo môj duch hneď zrána sa obracia k Tvojmu sv. chrámu. ... Na cestu spasenia uveď ma Bohorodička, lebo hriechmi som si poškvrnil dušu a v nedbalosti o spásu prežil celý svoj život... Mysliac na množstvo zla, ktoré som vykonal, bojím sa, ja ničomný, strašného súdneho dňa, ale dúfam v milosť tvojho zľutovania a ako Dávid volám k tebe: - Zmiluj sa Bože nado mnou, pre svoje veľké milosrdenstvo).
Príprava na veľkopôstne obdobie teda začína modlitbou o pokoru, ktorá je začiatkom ozajstného pokánia. Ak sa človek bude modliť podľa príkladu mýtnika, so skľúčeným srdcom a pokorným duchom, stane sa dôstojným veľkej milosti od Toho, ktorý vidí do všetkých sŕdc. Pán otvorí aj jemu dvere pokánia, vovedie ho do svätých a spasiteľných dní svätej Štyridsiatnice, pomôže mu svojou blahodárnosťou činiť pravé pokánie, a získa plné odpustenie a zmilovanie.
Nedeľa márnotratného syna
Týždeň pred touto nedeľou sa volá „Sedmica vsejadnaja“ alebo tzv. voľný týždeň (voľnica). Počas tohto týždňa v stredu a piatok nie je pôst. Táto prax chce odlíšiť veriacich byzantského obradu od Arménov (monofyzitov), ktorí sa po tieto dni postia. Ďalší dôvod pochádza z myšlienky predchádzajúcej nedele. Pôst nemá robiť veriaceho nadutým ako farizeja, ktorý sa chváli, že sa postí dva razy do týždňa. Je to týždeň duchovnej radosti a potechy, akými sú aj všetky ostatné „voľné“ týždne liturgického roku.
Ústrednou myšlienkou tejto nedele je podobenstvo o márnotratnom synovi (Lk 15,11-32). Toto podobenstvo sa pokladá za jednu z najkrajších statí Svätého Písma. Odzrkadľuje sa tu najväčšie Božie milosrdenstvo a hlboká kajúcnosť človeka.
Cirkev pripomína veriacemu človeku, čo opustil a stratil. A počujúc jej hlas si má spomenúť na to, čo sa spieva v kondáku tohto dňa: „Nerozumne som sa vzdialil od tvojej otcovskej slávy a premrhal bohatstvo, ktoré si mi daroval. Avšak hlasom márnotratného syna k tebe volám: - Zhrešil som pred tebou, štedrý otče, prijmi ma späť kajúceho sa, prijmi ma ako jedného zo svojich sluhov".
Liturgickou zvláštnosťou tejto nedele, ale aj dvoch nasledujúcich nedieľ, je to, že na utierni sa po slávnostných a radostných žalmoch polyjeleja, spieva smutný a nostalgický 137 žalm: „Na brehu Babylonských riek tam sme sedávali a plakali, keď sme si spomínali na Sion. A tí, čo nás trápili, žiadali veselosť. Zaspievajte nám nejaké piesne sionské! Akože môžeme spievať radostnú pieseň Pánovu v cudzej krajine? Jeruzalem, keby som zabudol na teba, nech mi odumrie moja pravica. Nech sa mi jazyk prilepí o ďasná, ak sa nebudem rozpomínať na teba, ak nevyvýšim Jeruzalem za vrchol svojej radosti...“
Je to žalm vyhnanstva. Spievali ho Židia počas Babylonského zajatia, spomínajúc na svoje sväté mesto Jeruzalem. Tento žalm sa stal navždy piesňou človeka, ktorý si uvedomuje svoje oddelenie od Boha a uvedomujúc si túto skutočnosť, stáva sa opäť človekom, ktorý sa nedokáže nikdy plne uspokojiť ničím v tomto padlom svete, pretože svojou prirodzenosťou a poslaním je pútnikom. Tento žalm odhaľuje samotný veľký pôst ako putovanie a pokánie, ako návrat k Bohu.
Mäsopôstna nedeľa
V sobotu pred Mäsopôstnou nedeľou, na ktorej si pripomíname posledný súd, sa Cirkev modlí za zosnulých, aby aj oni stáli na pravej strane pri poslednom súde. Táto sobota sa nazýva práve preto zádušnou sobotou.
V predvečer tohoto dňa (už v piatok večer), Cirkev pozýva k všeobecnej spomienke na všetkých zosnulých. Na Východe je zaužívaná obyčaj spomínať na zomrelých na tretí, deviaty a štyridsiaty deň po smrti. Jednotlivé dni (čísla) majú aj symbolický význam. Číslo 3 symbolizuje, že zosnutý veril v Ježiša Krista, ktorý zomrel a tretieho dňa vstal zmŕtvych a tiež, že mal tri božské čnosti: vieru, nádej a lásku; číslo 9 znamená, že v spomienke prosíme Boha, aby prostredníctvom nebeských zástupov udelil zosnulým miesto v nebi na miesto padlých anjelov a číslo 40 symbolizuje 40 dní pôstu Ježiša Krista a jeho 40-denné prebývanie na zemi po jeho vzkriesení. Východná Cirkev pamätá na zosnulých aj pri každej svätej liturgii (anafora, či prosby za zomrelých). Pri modlitbe časoslovu takmer každá modlitba povečeria a polnočnice obsahuje aj osobité prosby za zosnulých. Veľmi populárnymi medzi ľuďmi sú tiež modlitby Parastas a Panychída.
Pri hľadaní zmyslu spojenia medzi Veľkým pôstom a modlitbou za zosnulých, je potrebné pamätať na to, že kresťanstvo je náboženstvom lásky. Veľká večerná večiereň za zosnulých v Mäsopôstnu sobotu slúži ako vzor všetkým ostatným spomienkam na zosnulých a opakuje sa ešte počas druhej, tretej a štvrtej soboty Veľkého pôstu. Sobota bola na tento účel vybratá z niekoľkých dôvodov:
1. Pán Boh si v sobotu odpočinul po stvorení sveta.
2. Ježiš Kristus v sobotu odpočíval v hrobe. Sobota sa tak stala symbolom večného pokoja, spoločenstva s Bohom a večného šťastia v Bohu.
3. Vo Veľkom pôste sa bohoslužby konali len v sobotu a v nedeľu. Zomrelí, aby neostali dlhší čas bez pomoci
Samotný názov nedele vychádza jednak z toho, že ňou začína samotný pôst od mäsa (mjasopustná - opúšťame mäso) a druhý dôvod pochádza od čítania svätého Evanjelia, ktoré opisuje posledný súd.
Syropôstna nedeľa
V tento deň stojí veriaci na prahu začiatku vlastného pôstneho obdobia. V sobotu pred syropôstnou nedeľou si Cirkev pripomína svätých, rehoľníkov, pustovníkov, mučeníkov, mužov a ženy, ktorí sa posväcovali pôstom. Pri bohoslužbách sa čítajú ich mená (cca 192). Touto oslavou ich prosíme o pomoc a príhovor, aby sa aj pre nás stal pôst posväcujúcim prostriedkom podľa ich príkladu.
Veľký pôst je oslobodením zo zotročenia hriechom, z väzenia tohto sveta. A čítanie z Evanjelia v túto poslednú nedeľu (Mt 6, 14-21) uvádza podmienky tohto oslobodenia. Prvou podmienkou je pôst a druhou odpustenie.
Syropôstna nedeľa sa nazýva aj nedeľou „o vyhnaní z Raja". Tento názov skutočne sumarizuje celú prípravu na Veľký pôst. Človek sa na jeho začiatku naozaj podobá Adamovi, ktorý sa zbavil hriechom požehnaného života, ale prostredníctvom Veľkého pôstu sa začína cesta jeho návratu, ktorý vyvrcholí tým, že sám Ježiš Kristus víťazstvom nad smrťou zostúpi do podsvetia a podá mu svoju ruku, aby ho vyzdvihol zo smrti a priviedol ho späť do raja, ktorý sa takmer zosobňuje v modlitbe Cirkvi.
V nadväznosti na túto skutočnosť sa na konci večierne Syropôstnej nedele koná hlboký a dojímavý obrad vzájomného odpustenia a zmierenia medzi kňazom a veriacimi. Táto nedeľa sa preto volá aj nedeľou odpustenia. Obrad pochádza zo starobylej palestínskej mníšskej praxe. V túto nedeľu mnísi vykonali obrad zmierenia a odchádzali na celý pôst na púšť. Ich odchod pripomínal aj dôsledky hriechu – vyhnanie z raja.
Na záver si všimnime tropár tretieho týždňa predpôstneho obdobia: „Keď sa postíš od jedál, duša moja, bez toho, aby si sa očisťovala od vášní, nadarmo sa raduješ zo zdržanlivosti, pretože ak sa tá nestane pre teba príležitosťou k polepšeniu, si v nenávisti u Boha ako klamárka a stávaš sa podobnou vierolomným démonom, ktorí nikdy nejedia. Nerob zbytočným pôst tým, že hrešíš, ale zostaň neústupná voči nezriadeným hnutiam, uvedomujúc si, že stojíš pri ukrižovanom Spasiteľovi, alebo presnejšie, že si ukrižovaná spolu s Tým, ktorý bol za teba ukrižovaný, volajúc k nemu: spomeň si na mňa, Pane, keď prídeš do svojho kráľovstva.“
Tento tropár vlastne ako keby zhrňuje výstižným spôsobom to, čím je pôstne obdobie v ktorejkoľvek kresťanskej tradícii: pôst a zdržanlivosť sú daromné, ak nekorešpondujú so skutočným obrátením srdca.
Využime tento spásonosný čas v rámci liturgického života, obráťme svoje srdcia k Bohu a objavme skrze nádherné liturgické texty ponuku Božej spásy.
