Nachádzame sa na prahu Veľkého pôstu. Pôstne obdobie je obdobím v liturgickom roku, kedy si máme uvedomiť Kristovo utrpenie, jeho obetu a lásku k človeku a na základe tejto skutočnosti urobiť sebareflexiu pre svoj vlastný život a svoje miesto v spoločnosti i spoločenstve, v ktorom žijeme. Kristovo utrpenie prinieslo ľudstvu spásu a riešenie ľudskej biedy a utrpenia. Na kríži Ježiša Krista sa rozbil starý svet a ten istý kríž sa stal zdrojom nového života.Pohľad na svätý pôst
Svätý Veľký pôst, nazývaný tiež štyridsiatnica, je jedným z najstarších a najväčších posvätných ustanovení kresťanského náboženstva. História Veľkého pôstu ma dlhú a bohatú tradíciu. Siaha až do apoštolských čias. Veľký pôst sa nenazýva veľkým kvôli dĺžke svojho trvania, ale pre svoju vážnosť a význam v živote Cirkvi a každého kresťana.
Už apoštoli a prvá kresťanská komunita začali v deň židovskej Paschy spomínať na Kristovo utrpenie a smrť. Udalosti Kristovej smrti boli pre nich veľmi smutným dňom. Kým Židia slávili Paschu, kresťania začínali v ten deň pôst. Podľa svedectva sv. Ireneja , to bol prvý zárodok dnešnej štyridsiatnice. V tom čase sa organizoval v dvoch dňoch, a podľa tohto svedectva niekde trval deň, dva, a niekde 40-hodín.
V poapoštolských časoch Cirkev v druhom a tretom storočí sa začína viac zamýšľať nie nad smutnými udalosťami Kristovho utrpenia, ale nad radostnými udalosťami Jeho vzkriesenia. A tak popri Pasche Kríža pomaly nadobúda svoj zmysel aj Pascha Vzkriesenia, aj so svojím pôstom. V treťom storočí predveľkonočný pôst v niektorých Cirkvách trvá celý týždeň, to je ten týždeň, ktorý mi nazývame strastný. Na konci tretieho storočia veľký pôst už trvá 40 dní. Vo štvrtom storočí už existuje jasné svedectvo ktoré nám dokazuje štyridsaťdňový pôst. Dôležitým svedectvom sú listy sv. Atanáza. V jednom zo svojich listov (340) píše následovne: „Povedz bratom, že keď celý svet zachováva 40 denný pôst, v Egypte nech sa nedajú vysmiať za to, že sa budú zabávať“.
Bohoslužobný život v období Veľkého pôstu
Veľký pôst sa vyznačuje aj svojou bohoslužbou. Pôstna bohoslužba sa líši od zvyčajných bohoslužieb tým, že je v nej viac modlitieb a modlí sa viac žalmov a číta sa väčšie množstvo čítaní zo Starého zákona. Podstatou týchto bohoslužieb je veľký duch pokánia a ľútosti nad hriechmi.
V priebehu Veľkého pôstu sa v piesňach vyzdvihuje mýtnikova pokora, ktorá je opakom farizejovej pýchy a samochvály. Čo je ale potom skutočný pôst? V liturgických textoch Veľkého pôstu nachádzame odpoveď, že je to predovšetkým vnútorné očistenie. „Posťme sa verní od pominuteľných jedál a škodlivých vášní, aby sme získali život od Božieho Kríža a aby sme sa s rozumným lotrom vrátili do otcovského domu.“ Je to tiež návrat k láske a boj proti „narušenému životu“, proti nenávisti, nespravodlivosti a závisti.
„Bratia, postiac sa telesne, posťme sa aj duchovne. Vzdajme sa každého záväzku neprávosti. Hladným dajme chlieb a tých, ktorí sú bez strechy nad hlavou, privítajme v našich domoch: aby sme mohli prijať od Krista Boha veľkú milosť.“
Liturgia vopred posvätených darov
Charakteristickou bohoslužbou pôstneho obdobia je Liturgia vopred posvätených darov. Ako už naznačuje samotné pomenovanie liturgie, tá sa odlišuje od liturgie svätého Jána Zlatoústeho a liturgie svätého Bazila Veľkého tým, že sa na nej podávajú sväté dary premenené predtým. Preto na tejto liturgii nie je proskomídia a ani samotné premenenie.
Pre Východ bolo typické neslávenie Eucharistie v dňoch Veľkého pôstu, okrem sobôt a nedieľ, ktoré nemajú v liturgii pôstny charakter. Táto prax liturgického slávenia v pôstnom období na jednej strane, ako aj túžba veriacich pristupovať aj po tieto dni k eucharistickému prijímaniu na strane druhej, podnietili vývoj osobitnej bohoslužby, pri ktorej môžu veriaci pristúpiť na sväté prijímanie.
Postupom času sa začína formovať nová malá bohoslužba (na spôsob a štýl svätej liturgie), v rámci ktorej sa umiestnilo aj prijímanie. O bohoslužbe s názvom Liturgia vopred posvätených darov a jej štruktúre svedčia historické pramene zo 7. a 8. storočia.
Svätá liturgia vopred posvätených darov je jednou z najkrajších bohoslužieb Východu. Zároveň je vlastne neustálym pozvaním k častému prijímaniu Eucharistie. Je to hlas znejúci z lona prvých storočí, zo živej tradície Kristovej Cirkvi. A tento hlas nám neustále opakuje, že kresťan nemôže žiť život v Kristovi, ak nebude neustále obnovovať svoju jednotu s Ním prostredníctvom prijímania jeho Tela a Krvi.
