Konštantín sa narodil ako najmladší syn roku 827. Jeho otcom bol Lev, vysoký vojenský úradník (zástupca stratéga), hlboko veriaci muž a jeho matka Mária. Štúdiom ich rodokmeňa možno potvrdiť prepojenie na najvýznamnejšie grécke osobnosti cisárov a patriarchov. Nižšie vzdelanie dosiahol vo svojom rodisku. Za patróna si už v mladosti vyvolil svätého Gregora Naziánskeho, zvaného Teológ. Keď okolo roku 842 zomrel jeho otec Lev, prevzal zodpovednosť za štrnásťročného Konštantína Theoktist, cisársky kancelár vo funkcii prvého ministra, ktorý ho tohto roku povolal na cisársku odbornú školu do Carihradu. Na rovnakej škole študoval v tom istom čase aj mladý cisár Michal III.
Konštantín rozvíjal svoje nadanie u najvýznamnejších profesorov tejto doby. Po ukončení štúdia nastúpil na post archivára u patriarchu Ignáca, no keďže sa naďalej túžil venovať štúdiu, zriekol sa vysokého úradu podobne ako jeho brat Metod a odišiel do kláštora. Nakoľko však kancelár Theoktist chcel mať svojho chránenca v Carihrade, ponúkol mu post profesora filozofie. Konštantín mal oň záujem, preto podstúpil verejnú skúšku. Jeho úlohou bolo brániť učenie Cirkvi o uctievaní obrazov proti expatriarchovi Jánovi VII. (známa vedecká dišputa s hlavným teológom obrazoborcov). O jeho výnimočných vedomostiach z tejto vednej disciplíny, ako aj jeho úspešnom pôsobení na pôde Vysokej dvornej školy svedčí okrem iného samotný titul „Filozof“.
Ako profesor Vysokej dvornej školy podstúpil náročnú misiu k Arabom v Samare, kde usporiadali náboženskú dišputu s cieľom zmierniť prenasledovanie kresťanov v Arabskej ríši. Palácový prevrat na cisárskom dvore roku 855 však neprial jeho profesorskej činnosti a tak sa Konštantín uchýlil do rehole na horu Olymp ku svojmu bratovi Metodovi. Tu sa bratia stretávali so Slovanmi, ktorí sa usadili na tomto území už v 6. storočí. Tento stret mal výrazné evanjelizačné črty, nakoľko slovanské obyvateľstvo na Balkáne bolo v tom čase pohanské. V období, keď Konštantín prijal sviatosť kňazstva, bol Carihrad ohrozovaný nájazdmi turko-tatarského kmeňa Kozárov. Ich ríša sa rozprestierala medzi Čiernym a Kaspickým morom. Kým v nasledujúcej misii zastával Metod úlohu diplomatickú, Konštantín obhajoval kresťanstvo pred židovským učením, ktoré Kozári prijali v 8. storočí. Osobne sa zasadil aj o výskum smrti Svätého Klimenta, tretieho rímskeho pápeža, ktorého okolo roku 100 umučili v Chersone. Spolu s miestnym biskupom 30. januára 861 odkryli jeho pozostatky. Nález obsahoval aj kotvu, s ktorou bol hodený do mora. V dišputách porážal židov slovami Starého zákona, ba dokonca presvedčil aj samotného chána a jeho náčelníkov. Za úspechy v Kozarskej misii bola Metodovi ponúknutá arcibiskupská hodnosť, no ten ju odmietol.
Politická a spoločenská situácia na Veľkej Morave
Na územie stredného Dunaja priniesli rané zárodky kresťanstva výboje Karola Veľkého proti Bavorom a Avarom koncom 8. storočia. Z územia Panónie, Slovenska a Moravy vytvoril Východnú marku. V rokoch 803 a 829 bolo začlenené do správy Akvilejského patriarchátu (od rieky Drávy smerom na juh), Salzburské arcibiskupstvo (od Drávy po Rábu), biskupstva v Pasove (Slovensko a Morava) a biskupstvu v Regensburgu (historické územie Čiech). Misionársku činnosť na tomto území vykonávali írski a škótski mnísi, ktorí od 7. storočia pokresťančovali aj Bavorov. Avšak výsledkom benediktínskej reguly (reformy schválenej v tomto období) boli títo mnísi podradení biskupom, ktorí prevzali misijnú činnosť do svojich rúk.
Po neúspešnej výprave Ľudovíta Nemca roku 855 proti Rastislavovi vznikla myšlienka osobitnej cirkevnej organizácie, nezávislej od vplyvu východofranského kráľa, ale aj od Ríma. Vyhrotená politická situácia nútila Veľkomoravské knieža budovať spojenectvo s Byzantskou ríšou proti Bulharom a Nemcom. Byzantský cisár Michal III. vypočul žiadosť Rastislava o učiteľa a neľahkou úlohou poveril Konštantína Filozofa.
Prv, než sa bratia vydali na cestu, bolo potrebné vynájsť písmo pre slovanský jazyk. Jeho bližším štúdiom v súčasnosti možno konštatovať spoločné znaky s kryptografiou (používanou v odborných knihách), no ešte väčšmi rezonuje teória, že pri zostavovaní hlaholiky boli základom 3 najdôležitejšie kresťanské symboly: kruh (Boh), trojuholník (Svätá Trojica) a kríž (Ježiš Kristus). Vychádzal pri tom nielen zo slovanských nárečí, ktoré poznal z rodného Solúna, ale zohľadňoval jazyk Rastislavových poslov (vtedajšiu slovienčinu). Ešte pred odchodom z Carihradu preložil prvú knihu z gréčtiny, bohoslužobný Evanjeliár. Ten sa symbolicky začína úvodnou vetou Evanjelia sv. Jána („Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a Boh bol Slovo.“). So sebou niesli aj ostatky sv. Klimenta, byzantské zákonníky a dary od cisára Michala III. pre Veľkomoravské knieža.
Zrod Proglasu
Príchod bratov na Moravu sa stretol s nadšením, hlavne kvôli zvesti o preloženom evanjeliu a prinesených ostatkoch sv. Klimenta. Ich privítanie kniežaťom Rastislavom bolo sprevádzané najväčšími poctami. Dali zhromaždiť skupinu učeníkov, oddaných do výučby. Konštantín a Metod založili vyššiu školu, na ktorej pripravovali kandidátov na kňazstvo. Najdôležitejším počinom ich misie bolo zavedenie slovienského jazyka do liturgie (byzantského obradu).
August roku 864 priniesol náhly zvrat, keď Rastislav, obkľúčený na hrade Devín vojskami Ľudovíta Nemca, bol prinútený uznať nemeckú zvrchovanosť a prijať obnovenie činnosti franských kňazov. Pod vplyvom týchto okolností Konštantín upustil od byzantskej liturgie sv. Jána Zlatoústeho a preložil do starosloviečiny rímsky omšový poriadok. Bojoval tiež proti nesprávnej interpretácii Písma franskými kňazmi. Práve v tomto období dokončil preklad Skutkov apoštolov, Žaltáru, Modlitebníka, Breviáru, no hlavne všetkých štyroch evanjelií, na ktorých počesť zložil práve básnickú skladbu Proglas.
Literárna hodnota Proglasu ako kultúrneho dedičstva
Pokiaľ sa literárna činnosť na Veľkej Morave formovala na základe prekladových textov a v ich dôsledku aj osvojovania kultúrnych hodnôt, samotný Proglas svedčí o náročnej reflexii a teda uceleného konceptu pri budovaní literárnej kultúry. Z toho vyplýva úsilie o tvorbu pôvodných diel – v stredovekom zmysle slova.
Proglas teda nie je iba chválospevom na starosloviensky preklad Svätého Písma, ale aj výkladom Konštantínovej filozofie a jeho básnickou výpoveďou. Charakteristickým prvkom je vnútorne logický a systematický argumentačný postup od jednotlivého k všeobecnému. Už úvodné, rétoricko-kazateľské oslovenie naznačuje autenticitu autorstva („čujte toto, Slovieni“, „dobre počuj, celý národ sloviensky“). V anaforickom opakovaní Slova a jeho významovej gradácii nachádzame predstavu o človeku ako bytosti schopnej chápania Božieho Slova svojim vlastným umom.
Pre Konštantína bolo príznačné, že skrz metafory zjednocoval reč zmyslov a intelektu, s cieľom poukázať na význam písma. V stredovekom chápaní, literárna kultúra a vzdelanosť boli piliermi v snahe „byť človekom na obraz Boží“. V texte napríklad „dážď Božích písmen“ je narážkou na formuláciu jeho dišputy s trojjazyčníkmi („Či neprichádza dážď od Boha na všetkých rovnako? ...“). Autor však nezdôrazňoval osobitne slovanský jazyk, ale jeho vyššiu kultúrnu formu a funkciu spisovného a literárneho jazyka. Písomná kultúra stredovekých národov Európy sa začínala osvojením kníh Svätého písma, čo sa stalo aj rozlišovacím znakom medzi skupinami vzdelaných a barbarských národov. Záverom básne aplikoval Konštantín svoju filozofickú koncepciu človeka na celý národ („Lebo sú nahé bez kníh všetky národy, bo nemôžu sa boriť v boji bez zbroje, ... “).
Tieto stredoveké kritériá kultúrnosti však zároveň aj sám presiahol, keď dokázal do básne zaradiť prvky, ktoré naznačujú filozofickú koncepciu človeka a jeho základných zmyslovo-intelektuálnych potrieb. Proglas nie je príležitostná básnická pochvala, ale je koncepčným objasnením veľkomoravského kultúrnoliterárneho programu. Svojou vysokou literárnou úrovňou svedčí o kvalitách rodiacej sa spisovnej staroslovienčiny v časoch, kedy sa väčšina európskych národov o umelecky vysokú poéziu ani len nepokúšala. Osobitné črty poukazujú na uvedomelú individualitu autora, ktorá bola v období stredovekej literatúry skutočne výnimočnou.
Veršová štruktúra Proglasu
Štruktúra textu je ďalším dôkazom majstrovského využívania symbolov. Báseň sa skladá zo 111 veršov, teda troch jednotiek tvoriacich jeden celok – ako Svätá Trojica, tri Božské osoby, každá vo svojej podstate jedinečná, no predsa spolu v jednom celku.
Konštantín, o ktorom je známe, že bol autorom niekoľkých gréckych básní, zámerne využil schému jambického trimetra, typického pre antickú drámu, s prestávkami po piatej, alebo zriedka po siedmej slabike. Trimeter rozdeľuje verš na tri dvojstopy, z ktorých má každá po dve slabiky, teda ich zrátaním dosiahneme dvanásť slabík. Symbolicky teda akoby každý verš ukrýval tri štvorce – Svätú Trojicu a kríž, znak spásy.
Použité jazykové prvky, ktoré sú spojením rečníckeho, umeleckého a odborného štýlu, boli v tomto období používané iba v kruhoch uznávaných vedcov a spisovateľov. Na výraznej eufonickej výstavbe textu sa podieľajú aliterácie a dôrazné anafory. V texte sa často vyskytujú aj oxymorony, kontrasty a pocit naliehavosti vyvoláva používanie priamych oslovení.
Ján DUNDA ml.
