Gréckokatolícka farnosť Hanušovce nad Topľou

   Cyrilometodské obdobie je prvým ozajstným obdobím života východnej cirkvi na území Slovenska.

   Pre celé obdobie predchádzajúce roku 1646 (Užhorodskej únii) sa  vo všeobecnosti používali  termíny   východný, východná cirkev, veriaci východného obradu, východný obrad, rozumejúc konvenčným slovom východný výlučne byzantskú cirkevnú tradíciu a obrad. Pre neskoršie obdobie sa však už používal termín gréckokatolícka cirkev, gréckokatolíci. Termín gréckokatolík a jeho odvodeniny sa viaže  až k 18. storočiu a týka sa len územia Rakúsko-Uhorskej ríše, členov vtedy ešte nerozdelenej cirkvi obývajúcich územie dnešného Slovenska. 

   Predstavitelia východnej cirkvi pokladajú účinkovanie Konštantína a Metoda za ozajstný začiatok svojej existencie.

   Cyrilometodské obdobie

   Dôležitým momentom v pokresťančovaní našich predkov bola snaha kniežaťa Rastislava vybudovať samostatnú veľkomoravskú cirkevnú správu. V roku 861 vyslal Rastislav posolstvo k pápežovi Mikulášovi I. so žiadosťou, aby mu pápež poslal biskupa a misionárov znalých slovanského jazyka. Keďže v Ríme nevyhoveli jeho prosbe, obrátil sa Rastislav na cisára Michala III. do Konštantinopola s tou istou žiadosťou.

   Cisár Michal III. vyhovel tejto prosbe a v roku 863 svätí bratia Konštantín a Metod, ktorí ovládali dobre slovanskú reč, prichádzajú na Veľkú Moravu. Konštantín a Metod začali hneď pôsobiť a založili prvú školu podľa vzoru konštantínopolskej akadémie.

   Konštantín zostavil pred príchodom na Veľkú Moravu prvé slovanské písmo – hlaholiku – ktoré bolo prispôsobené fonetike slovanských jazykov. Toto písmo použil pri preklade niektorých kníh: bohoslužobných textov, obradných textov, právnych a biblických textov.

   O obradovej príslušnosti a liturgii, ktoré priniesli a uviedli do života sv. Cyril a Metod, existujú rôzne hypotézy. Jedna skupina autorov tvrdí, že svätí bratia preložili a zaviedli na území Veľkej Moravy liturgiu východno-byzantského obradu a tú tam zachovali až do konca. Slovančina bola zavedená do západného obradu až neskôr po ich smrti. Druhá skupina autorov sa domnieva, že Konštantín a Metod priniesli a do staroslovienčiny preložili východnú – byzantskú – liturgiu, ale neskôr preložili i západnú – rímsku – liturgiu a tej sa pridržiavali. Rozvážnejší kritici dodávajú, že na Morave môžeme hovoriť o určitom liturgickom synkretizme, ktorý vytvorili apoštoli Slovanov, alebo o biritualizme, ako o charakteristike ich misie. Existuje však aj skupina bádateľov, ktorí predpokladajú, že svätí bratia preložili do staroslovienčiny latinskú liturgiu a aj ju slúžili počas svojho pobytu na Veľkej Morave. Je však známa aj skupina autorov, ktorá predstavuje „liturgiu v slovanskom jazyku“, keď ide o hybrid latinskej liturgie v staroslovienčine s východnou liturgiou. Aj z týchto tvrdení je možné vysloviť názor, že vyslovované závery u jednotlivých autorov boli ovplyvňované obradovou príslušnosťou týchto autorov. 

  Z historickej analýzy však možno smelo usudzovať, že pre všetky cyrilometodské písomné pamiatky je charakteristické to, že prekypujú východným duchom, východnou terminológiou, zvykmi, kalendárom a pod.

   V roku 906 sa Veľká Morava rozpadla, a to nielen kvôli vnútorným odstredivým tendenciám, ale aj pod tlakom maďarských nájazdov. Cirkevná organizácia však nezanikla ani v čase týchto maďarských výbojov. Nitra zostávala aj naďalej stredisko cirkevného života. Dielo svätých bratov nebolo po páde Veľkej Moravy zničené aj z toho dôvodu, že viera ktorú hlásali našim predkom, bola už hlboko zakorenená v ich srdciach. Slovienska liturgia u nás síce zanikla, ale žiaci a spolupracovníci svätých Cyrila a Metoda ju zaviedli všade tam, kde boli nútení sa uchýliť, a tak chránili a zachovávali dedičstvo Cyrila a Metoda.

   Cyrilometodská úcta od pádu Veľkomoravskej ríše po 17.storočie

  Po zániku Veľkej Moravy sa Slováci stali súčasťou viacnárodnostného Uhorska a žili v ňom v nasledujúcich epochách ako samostatná podrobená národnosť.

   Cyrilometodské dedičstvo  už v začiatkoch odolávalo presile a tlakom mnohých vplyvov. Aj napriek mnohým týmto nepriaznivým podmienkam sa cyrilometodský poklad viery pevne zachoval a ďalej žil v náboženskom a národnom povedomí Slovákov v Uhorsku.

   V tomto období  najpravdepodobnejšie existovala folklórna tvorba a ústne podanie a aj to malo za následok rozvoj cyrilometodského dedičstva. Z tohto obdobia sa nezachovali žiadne písomné pamiatky, avšak toto nebolo zapríčinené akousi lenivosťou autorov v danej dobe, ale množstvom vpádov zo strany nepriateľov, ktorí ničili a pustošili všetko, čo im prišlo pod ruky. A teda aj knižnice a archívy s historickými pamiatkami a písomnosťami.

   Charakteristickým znakom 10 – 13 st. je istá symbióza východného slovanského kresťanstva a gréckych vplyvov s novým vládnucim staromaďarským národom. Príklad takejto symbiózy a osmózy nám poskytuje aj najstarší dokument napísaný v maďarskom jazyku, Halloti beszéd és koyorgés, čiže pohrebná kázeň a modlitba, ktoré sa zachovali v Prayovom kódexe z 12. storočia. Zo štruktúry modlitieb vidieť evidentnú závislosť od byzantsko–slovanského trebníka. Ďalej napríklad Pražské hlaholské zlomky z 11. storočia obsahujú liturgické modlitby podľa byzantského obradu, ktoré dokazujú ich pravdepodobný pôvod z gréckeho kláštora na Visegráde.

   Teda aj keď historicky zanikla Veľká Morava, rozvoj liturgickej byzantskej tradície na tomto území pokračoval. Pre toto obdobie je charakteristické aj silné vzájomné prenikanie byzantského a latinského obradu. Pamiatky byzantského umenia potvrdzujú, že východná liturgia sa udržala v Uhorsku i po roku 1200.

   Spomienky na solúnskych bratov zachytávajú napr. breviáre a omšové knihy z 13.storočia. Sú tiež známe tzv. Spišské zlomky  staroslovenského Evanjeliára v odpise z 13. alebo 14.storočia. V bratislavskej kapitule sa zachovali rukopisy misálov zo 14. storočia s menami sv. Cyrila a Metoda. Množstvo chrámov v tejto dobe bolo zasvätených cyrilometodskému odkazu – Milanovce, Močenok, Brehov, Čičva...

   Zo 16. a 17. storočia sa na území Slovenska zachovali viaceré cyrilské kódexy, ktoré dosvedčujú, že na východnom Slovensku sa uplatňovala v tomto období slovanská liturgia byzantského obradu.

   Cyrilometodská tradícia v 17. – 18. storočí

  Je priam neuveriteľné, ako v druhej polovici 17.storočia začína na Slovensku ožívať cyrilometodská tradícia. Toto všetko však predpokladá živú tradíciu, živé povedomie cyrilometodského dedičstva v slovenskom ľude v predchádzajúcom období. Slovenský národ si bol istý v tomto období, že nadväzuje na skutočné korene cyrilometodského dedičstva.

   Významným faktom v histórii slovenského národa bolo to, že v roku 1777 pápež Pius VI., na žiadosť panovníčky Márie Terézie, úradne povolil uctievať sv. Cyrila a Metoda a to vždy 14. marca vo všetkých kostoloch monarchie.

   Koncom 18.storočia celú západnú Európu zasiahlo osvietenské hnutie. Na Slovensku pod vplyvom týchto myšlienok vystupuje katolícky kňaz Anton Bernolák, ktorý sa veľkou mierou zaslúžil o založenie hnutia „Slovenské učené tovarišstvo“.  Toto hnutie veľmi prispelo k rozširovaniu myšlienok o minulosti Slovanov, pričom samozrejme neobišli ani misionárske pôsobenie solúnskych bratov. Toto hnutie propagovalo myšlienku, že Slováci sú priamy dedičmi cyrilometodského odkazu. V tomto hnutí zavládla myšlienka uzákonenia spisovného jazyka pre všetkých, tak ako to urobili aj Cyril a Metod. Toto úsilie o zrod nového spisovného kultivovaného jazyka bol zasvätený Cyrilovi a Metodovi.

   Cyrilometodské dedičstvo v 19.storočí

  V tomto období nastupuje na Slovensku nová generácia – štúrovci. Tí však vo svojej práce zdôrazňovali skôr národnostnú stránku cyrilometodského dedičstva, kým skupina pred nimi podčiarkovala zasa náboženskú stránku. V mnohých svojich dielach a vo svojich životoch sa štúrovci vracali k cyrilometodskej otázke. Obdobie Veľkej Moravy im slúžilo ako nástroj boja za národnú samobytnosť Slovákov. Všetky svoje národné, kultúrne a politické plány stavali štúrovci na odkaze veľkomoravského zriadenia a cyrilometodského odkazu, v ktorom videli základ budúcej svojbytnosti Slovákov.

  V roku 1861 sa vytvoril súbor politických a kultúrnych požiadaviek slovenského národa pod názvom „Memorandum slovenského národa“, ktoré bolo predostreté až cisárovi vo Viedni. V jednom z bodov sa výslovne píše, že Slovákov na kresťanstvo získali Cyril a Metod.

  V roku 1862 bola založená národná inštitúcia „Matica slovenská“, ktorej vznik úzko súvisel aj s prípravami na rok 1863, kedy sa pripomínalo tisíce výročie príchodu Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu.

  V roku 1863 vychádzali mnohé publikácie, ktoré boli venované cyrilometodskému odkazu. Prebiehali mnohé spomienkové akcie na mnohých miestach Slovenska. Dokonca v tomto roku sa sviatok solúnskych bratov oslavoval aj 5.júla na žiadosť niektorých biskupov.     

   Cyrilometodský odkaz v 20. storočí

   Ani v tomto modernom svete nezaniklo cyrilometodské dedičstvo, ba naopak. Keď v roku 1939 bola vyhlásená Slovenská republika, cyrilometodská úcta nadobúda svojrázny, národný charakter. Oficiálne znaky, bankovky, mince a poštové známky nesú cyrilometodské a veľkomoravské motívy. Vedci, umelci, básnici, spisovatelia všetci svojou činnosťou prispievali k prehlbovaniu národnej úcty slovanských vierozvestcov.

   Svätí Cyril a Metod sa v tomto období stali patrónmi mnohých slovenských chrámov obidvoch obradov, čo súvisí s národnoobrodenským hnutím, ktoré sa často odvolávalo aj na svätých solúnskych bratov. Osobitne v Amerike žijúci gréckokatolíci im zasvätili veľa cerkví. V roku 1941 bol v Michalovciach založený spolok Jednota sv. Cyrila a Metoda, ktorý bol v roku 1950 komunistami zrušený a obnovený až po roku 1990 ako Spolok sv. Cyrila a Metoda. Jeho poslaním je náboženská a kultúrna osveta gréckokatolíkov, čím nadväzuje na činnosť cyrilometodskej misie.

   V roku 1948 sa k moci na Slovensku dostala Komunistická strana a vtedy sa začali ťažké chvíle hlavne pre Cirkev. Aj keď bol odstraňovaný každý prejav náboženského života, ľud sa nevzdával viery otcov, ktorú zasiali Cyril a Metod. Skôr naopak, badať akési primknutie k cyrilometodskému dedičstvu.

   Cyrilometodský kult sa v totalitnom období prenášal aj mimo Slovenska, hlavne do Ríma, kde žilo mnoho Slovákov. Tu v roku 1963, v roku 1100.výročia príchodu Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu, pápež Ján XXIII. posvätil základný kameň slovenského ústavu zasväteného práve pamiatke solúnskych bratov. Tento ústav sa počas dlhých rokov stal centrom duchovného života a zveľaďovateľom cyrilometodského dedičstva.

   V roku 1980 zriadil pápež Ján Pavol II. slovenskú gréckokatolícku eparchiu sv. Cyrila a Metoda v Toronte. A v roku 1997 ten istý pápež zverejňuje dekrét o založení Košického apoštolského exarchátu, ktorý zveril pod ochranu sv. Cyrila a Metoda.

   Záverom...

  Aj tento krátky prehľad dejín cyrilometodskej úcty na Slovensku nás iba utvrdzuje v presvedčení, že Slovensko naozaj patrí medzi dedičov cyrilometodského odkazu. Od solúnskych bratov sme prijali poklad viery a kultúry – dedičstvo, ktoré pretrváva v národe už vyše tisíc rokov.

   Zásluhou Cyrila a Metoda naši slovenskí predkovia nastúpili na cestu náboženských a kultúrnych dejín. A zmysel dejín Slovenska teda treba vidieť práve v udržiavaní a zveľaďovaní kresťanskej viery a národa v duchu cyrilometodského odkazu. Mnohí národní buditelia, spisovatelia, ale aj politici videli a vidia v tomto cyrilometodskom odkaze základ a perspektívu  pre samostatný život Slovákov, ako národa.

   Najmä v ťažkých chvíľach svojej existencie sa slovenský ľud opieral o cyrilometodskú tradíciu. Je už iba na nás, na generácii tretieho tisícročia, aby táto úcta, aby toto dedičstvo solúnskych bratov Cyrila a Metoda bolo aj naďalej zveľaďované a rozširované medzi slovenským národom, aby o nás Slovákoch naozaj platili slová jedného slovenského historika, že cyrilometodské dedičstvo je naskutku naše.

   S hrdosťou môžeme povedať, že gréckokatolícka cirkev je pokračovateľkou cyrilometodskej tradície par excellence. To však nemá byť akési (vystatovačné) konštatovanie, ale v prvom rade výzva, povolanie túto tradíciu ďalej rozvíjať, hlbšie ju spoznávať a prežívať. A toto je zároveň veľkou výzvou do ďalších dní pre každého jedného z nás.