Gréckokatolícka farnosť Hanušovce nad Topľou

K Roku milosrdenstva

• 
• 

Podrobnosti

Kategória: Naša farnosť

Uverejnené: utorok, 24. máj 2016, 11:34

   Prežívame v Cirkvi Rok milosrdenstva, ktorý vyhlásil pápež František vyhlásil v Katolíckej Cirkvi  a ktorý bude trvať do 20.11. 2016.

 

   Jubilejné sväté roky v Katolíckej cirkvi

   Katolícka cirkev začala s tradíciou Svätého roka v roku 1300 za pontifikátu pápeža Bonifáca VIII., ktorý počítal so slávením jubilea každých sto rokov. Od roku 1475 sa slávenie „riadneho svätého roku“ začalo opakovať po 25 rokoch, aby ho mohla zažiť každá generácia. Doteraz bolo 26 riadnych svätých rokov. Naposledy to bol Jubilejný rok 2000.

   Zvyk vyhlásiť „mimoriadny jubilejný rok“ siaha až do 16. storočia. V minulom storočí pápež Pius XI. vyhlásil Svätý rok 1933 pri príležitosti 1900. výročia vykúpenia, a v roku 1983 tak urobil Ján Pavol II. pri príležitosti 1950. výročia. Katolícka cirkev pripisuje Jubilejnému roku duchovný význam v možnosti obnoviť vzťah s Bohom a blížnym. To znamená, že Svätý rok je vždy príležitosťou k prehĺbeniu viery a k životu s novým úsilím o vydávanie kresťanského svedectva.

 

   Prečo Jubilejný rok milosrdenstva?

   Najlepšou odpoveďou na túto otázku je príhovor pápeža Františka, v ktorom sám vysvetľuje dôvody vyhlásenia tohto svätého roku: „Jubileum je príhodným časom pre všetkých nás, aby sme kontemplovali Božie milosrdenstvo, ktoré prevyšuje každú ľudskú obmedzenosť a ožaruje temnotu hriechu, a aby sme sa tak mohli stať jeho presvedčivejšími a účinnejšími svedkami.

   Jubileum bude pre Cirkev „priaznivým časom“, ak sa naučíme voliť si to, „čo sa Bohu najviac páči“, a neupadli do pokušenia myslieť si, že by tu mohlo byť niečo dôležitejšie či prioritnejšie. Nič nie je dôležitejšie ako voliť si to, „čo sa Bohu najviac páči“, čiže jeho milosrdenstvo, jeho lásku, jeho nehu, jeho objatie, jeho prejavy nežnosti!

   „Pocítiť silnú radosť z toho, že nás Ježiš opäť našiel, lebo ako Dobrý Pastier nás prišiel hľadať, lebo sme boli zblúdení“ (Homília na Prvé vešpery Nedele Božieho milosrdenstva, 11. apríla 2015): toto je cieľ, ktorý si Cirkev dáva v tomto Svätom roku. Takto si v sebe posilníme presvedčenie, že milosrdenstvo môže skutočne prispieť k budovaniu ľudskejšieho sveta. Obzvlášť v týchto našich časoch, keď je odpustenie iba zriedkavým hosťom v prostredí ľudského života, sa volanie po milosrdenstve stáva viac naliehavým, a to na každom mieste: v spoločnosti, v ustanovizniach, v práci i v rodine.“ (Príhovor pápeža Františka počas Generálnej audiencie dňa 9.12. 2015)

 

   Logo a motto Roku milosrdenstva

   Motto Svätého roku  „Milosrdní ako Otec“ (prevzaté z Lukášovho evanjelia, 6,36) nabáda žiť milosrdenstvo podľa príkladu Otca, ktorý žiada nie odsúdiť, ale odpustiť a preukazovať lásku a odpustenie bez miery (porov. Lk 6,37-38).

   Logo Svätého roku je dielo jezuitského pátra Marka I. Rupnika a je akoby malou teologickou sumou na tému milosrdenstva. Predstavuje Syna, ktorý má na svojich pleciach namiesto stratenej ovce strateného človeka. Ide tu o personifikáciu, pripomínajúcu obraz veľmi drahý prvotnej cirkvi, pretože poukazuje na Kristovu lásku, ktorá završuje tajomstvo jeho vtelenia a vykúpenia.

 

   Evanjeliový text (Lk 15, 11-32)

   Podobenstvo o márnotratnom synovi: A pokračoval: „Istý človek mal dvoch synov. ¹² Mladší z nich povedal otcovi: „Otec, daj mi časť majetku, ktorá mi patrí.“ A on im rozdelil majetok. ¹³ O niekoľko dní si mladší syn všetko zobral, odcestoval do ďalekého kraja a tam svoj majetok hýrivým životom premárnil. ¹⁴ Keď všetko premrhal, nastal v tej krajine veľký hlad a on začal trieť núdzu. ¹⁵ Išiel teda a uchytil sa u istého obyvateľa tej krajiny a on ho poslal na svoje hospodárstvo svine pásť. ¹⁶ I túžil nasýtiť sa aspoň strukmi, čo žrali svine, ale nik mu ich nedával. ¹⁷ Vstúpil teda do seba a povedal si: „Koľko nádenníkov u môjho otca má chleba nazvyš, a ja tu hyniem od hladu. ¹⁸ Vstanem, pôjdem k otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. ¹⁹ Už nie som hoden volať sa tvojím synom. Prijmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov.“ ²⁰ I vstal a šiel k svojmu otcovi.

   Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho. ²¹ Syn mu povedal: „Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojim synom.“ ²² Ale otec povedal svojim sluhom: „Rýchlo prineste najlepšie šaty a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy! ²³ Priveďte vykŕmené teľa a zabite ho. Jedzme a veselo hodujme, ²⁴ lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.“ A začali hodovať.

   ²⁵Jeho starší syn bol práve na poli. Keď sa vracal a približoval sa k domu, počul hudbu a tanec. ²⁶ Zavolal si jedného zo sluhov a pýtal sa, čo sa deje. ²⁷ Ten mu povedal: „Prišiel tvoj brat a tvoj otec zabil vykŕmené teľa, lebo sa mu vrátil zdravý.“ ²⁸ On sa však nahneval a nechcel vojsť. Vyšiel teda otec a začal ho prosiť. ²⁹ Ale on odpovedal otcovi: „Už toľko rokov ti slúžim a nikdy som neprestúpil tvoj príkaz, a mne si nikdy nedal ani kozliatko, aby som sa zabavil so svojimi priateľmi. ³⁰ No keď prišiel tento tvoj syn, čo ti prehýril majetok s neviestkami, pre neho si zabil vykŕmené teľa.“ ³¹ On mu na to povedal: „Syn môj, ty si stále so mnou a všetko, čo ja mám, je tvoje. ³² Ale patrilo sa hodovať a radovať sa, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.“

 

 

   Rembrandtov obraz: Návrat márnotratného (strateného) syna

   autor: Harmenszoon Rembrandt van Rijn (1606-1669)

   múzeum: Ermitáž (Petrohrad)

   rozmery: 2,8 m x 1,8 m

 

 

   Mladší syn z podobenstva

   Má otrhaný odev, ale za pásom má drahocenný meč -­ jediný znak toho, že je stále synom svojho otca, preto nepredal takú drahú vec, aj keď z peňazí za predaj by mohol vyžiť nejaký čas.

   Má zjazvenú nohu. Po dlhej ceste sa mu topánky takmer rozpadli.

  Je ostrihaný dohola ako vojaci, ako väzni v koncentračných táboroch, ako ľudia, ktorí stratili svoju individualitu, identitu.

   Je ako práve narodené dieťa. Cíti sa ako znovuzrodený syn.

 

   Podobenstvo o márnotratnom synovi vyjadruje nekonečne milosrdnú Božiu lásku výraznejšie než ktorákoľvek iná udalosť v evanjeliu.... Mladší syn uteká z domu.

   A čo je to domov?Je to miesto, kde si sa naučil modliť, počúvať, rozprávať, vnímať druhých, rešpektovať druhých, priznať si vinu, odpúšťať... V skutočnosti opúšťame domov, keď prestávame veriť hlasu, ktorý v nás hovorí, že sme Bohom milovaní...hlas Boha je tichý, jemný, nenásilný...Boh nikdy nevnucuje svoju lásku, každému z nás ponecháva slobodu. Aj kňazovi.

   A v tejto slobode mladší syn uteká z domu. Jeho odchod do ďalekej krajiny bol násilným prerušením vzácnej tradície, ktorú zachovávalo celé spoločenstvo, ktorého bol dovtedy súčasťou. Neženie ho túžba vidieť iný – nový svet, ale snaha preťať korene, z ktorých vyrástol. Akoby tým poprel svoju identitu a zaprel svoju rodinu.

   Z domu odišiel plný pýchy a rozhodnutý žiť svoj život ďaleko od otca a komunity, do ktorej patril. A prišiel o všetko, o peniaze, zdravie, česť, sebaúctu a dobrú povesť. Všetko premárnil. To, čo si zachoval, napriek všetkému poníženiu, bolo vedomie, že je synom svojho otca. Až vtedy objavil svoju identitu, keď ostal úplne sám. Keď stratil svoje bohatstvo, „priatelia“ ho už nemohli využívať   vo svoj prospech a všetci ho opustili. Ostal sám. Táto skutočnosť ním hlboko otriasla a uvedomil si, že kráča po ceste, ktorá vedie do záhuby. Objavil svoje skutočné „ja“, kým je vo svojom srdci.

   Celý náš život je hľadanie! Aj kňaz sa potrebuje hľadať a vždy je najdôležitejšie vnútro človeka.

 

   Otec

   Otec vie, že jeho syn neuspel. Preto ho čaká, deň za dňom, či sa nevracia domov. Jeho čakanie má veľký význam. Ak sa s ním stretne skôr, než ostatní ľudia z miestnej komunity a zmieri sa s ním pred očami verejnosti, nikto nebude mať odvahu ho odsudzovať.

   Keď ho otec zbadal, chytil do rúk spodný lem svojho rúcha a bežal mu naproti. Padá mu okolo krku a bozkáva ho skôr, než si stihne vypočuť jeho naučenú reč. Natoľko miluje svojho syna, že neberie ohľad na okolnosti. Takéto správanie totiž nebolo zvykom, pretože to bolo znakom pokory. Tento otec sa však stavia do pozície sluhu, keď sa ponižuje a uteká svojmu synovi naproti. Márnotratný syn vidí, ako otec k nemu uteká, a je tým zaskočený. Toto vôbec nečakal. Zmôže sa len na prvú časť svojho naučeného prejavu, ktorý teraz získava úplne iný význam. Vyznáva, že zhrešil a nie je hodný byť jeho synom. Tým, že vynecháva poslednú časť svojho prejavu, priznáva, že nemá riešenie ako uzdraviť narušený vzťah. Už sa nesnaží zmanipulovať svojho otca. Otcov prejav lásky zmenil jeho myslenie a v okamihu pokánia prijíma skutočnosť, že bol nájdený. V tom je jeho pokánie. Otec k nemu našiel cestu, on to prijal a tým sa zachránil.

   Všimnime si na obraze Otcove ruky, ktoré sú skutočným stredom Rembrandtovho obrazu. V týchto rukách sa nachádza odpustenie, zmierenie, uzdravenie a cez ne nachádza svoj pokoj nielen unavený syn, ale aj utrmácaný otec. Sú to Božie ruky. Sú to ruky mojich rodičov, učiteľov, priateľov, tých, ktorí ma uzdravovali.

   Jeho ľavica je silná a svalnatá, zviera pevne, ale s určitou nehou.

   Jeho pravica nezviera, je mäkká, nežná, chce hladiť, hýčkať, ponúka súcit. Je materská, znázorňuje ruku ženy.

  Jedna ruka ochraňuje zraniteľnú stranu nohy bez topánky, druhá posilňuje synovu odvahu a túžbu pokračovať v živote.

   Jeho červený plášť znázorňuje ochranné krídla matky.

 

   V slovách márnotratného syna cítiť skutočnosť, že zo začiatku celkom nedôveroval láske svojho otca. Žil v predstave, že mu nedokáže odpustiť. Až gesto lásky zo strany otca ho celkom odzbrojilo a pochopil, že úprimná láska presahuje zákon.

   Otec márnotratného syna nie je len obrazom nebeského Otca, ale aj jeho cirkvi. Pápež Benedikt XVI. vo svojom príhovore k tomuto podobenstvu povedal: „Skutočné náboženstvo spočíva v zjednotení sa so srdcom bohatým na milosrdenstvo, ktoré nás pozýva milovať všetkých... napodobňujúc pritom nebeského Otca, ktorý rešpektuje slobodu každého a priťahuje k sebe všetkých... Toto je cesta, ktorú Ježiš ukazuje svojim učeníkom: nesúďte... neodsudzujte... odpúšťajte... buďte milosrdní ako je milosrdný váš nebeský Otec.“

   Aj my sa nechajme nájsť Bohom!

 

   Starší syn

   Starší syn vyčíta Otcovi: „pre neho si zabil vykŕmené teľa“ sú v rozpore so skutočnosťou. Hostina nie je oslavou márnotratného syna, ale poctou otcovi za jeho obetavú lásku. Nie je oslavou návratu márnotratného syna, ale toho, že ho otec našiel a priviedol k sebe. Starší syn sa na to pozerá očami zákona – jeho brat porušil zákon a miesto toho, aby otec trval na podmienkach, ktoré určuje zákon, v túžbe po zmierení ponúkol svojmu mladšiemu synovi lásku a on ju prijal. Táto jeho láska bola silnejšia než zákon, bola milosťou a je predobrazom Ježišovej lásky.

   Otcovo srdce nie je rozdelené na viac a menej. Nemiluje jedného syna viac než druhého, miluje ich rovnako. Vo svojej láske Boh od nás nečaká vysvetlenie, má pre naše pády pochopenie. Nekladie si podmienky, jednoducho nám ponúka svoju lásku, ktorá nie je „zaslúžená“, ale je znakom toho, že si nás „zamiloval“. Láska, ktorá je silnejšia ako smrť...

   Všimnime si postavu staršieho syna na obraze. Vonkajším vzhľadom sa podobá svojmu otcovi: má podobné fúzy, drahocenný odev ... je tu však vnútorný rozdiel:

-    otec má rozviate, vítajúce šaty, synove šaty sú upnuté,

-    otcove ruky žehnajú, synove sú zovreté a temné, znázorňujú uzavretosť a zajatie,

-   svetlo v otcovej tvári vyjadruje vrelosť, prúdi celým telom, ale synov výraz tváre je studený, predstavuje farizejov a zákonníkov

   Starší syn je tu obrazom farizejov, ktorí boli nahnevaní a zatrpknutí preto, že hriešnici sú vítaní v Božom kráľovstve.

   Z pohľadu tradície nepochybujeme o tom, že starší syn sa tešil z návratu svojho mladšieho brata. Ale zároveň mu záležalo na dodržiavaní zákona. Nebol schopný prežívať otcovu radosť, pretože jeho srdce nebolo ochotné prijať lásku a milovať. Ako keby bol tento syn vo vnútri zranený. Žije v otcovom dome, ale v neslobode.

 

   Záver

   V bežnom živote sa často ocitáme v pozícii márnotratného syna. Čo je okamihom zrodu drámy lásky medzi Bohom a človekom?

   Otec nás tak veľmi miluje, že nám dovolí odísť preč z domu. Ale stále nás sprevádza svojím požehnaním. Kým my sme sa vzdialili od neho, on nás čaká s otvoreným náručím, aby nám pošepol: si môj milovaný syn (dcéra), v tebe mám zaľúbenie.

   V skutočnosti odchádzame z domu, keď popierame, že patríme k Bohu, že nás Boh drží vo svojom objatí, že sme vpísaní do jeho dlaní a ukrytí v jeho tieni. Opúšťame domov, keď prestávame veriť hlasu, ktorý v nás hovorí, že sme Bohom milovaní, a nasledujeme hlasy zo sveta, ktoré si kladú podmienky, za ktorých získame lásku, po ktorej tak túžime.

   Božia radosť nebude uplná, kým sa všetci, ktorým dal život, nevrátime domov a nestretneme pri spoločnom stole, ktorý pre nás pripravil. Božia láska uznáva jedinečnosť všetkých bez toho, aby porovnávala. Boh nás volá, aby sme sa vrátili domov a vstúpili do jeho svetla, aby sme v ňom objavili, že v ňom sú všetci ľudia jedinečne a dokonale milovaní. V Božom svetle konečne uvidíme svojho blížneho ako svojho brata, ktorý takisto ako my patrí Bohu.

   Boh nás hľadá a neoddýchne si, kým nás nenájde.

   Podobenstvo o márnotratnom synovi je príbehom o láske, ktorá je prameňom skutočnej lásky...

• < Predch.
• Nasl. >