"Predstavujem si Ježiša, ako plače pred hrobom priateľa Lazára. Alebo trpký vzlykot Petra, čo po zapretí Ježiša stretáva jeho milosrdný a láskyplný pohľad. Alebo otca očakávajúceho márnotratného syna, ktorému hneď po jeho zahliadnutí beží ďaleko v ústrety. Predstavujem si aj Pannu Máriu, sprevádzajúcu Ježiša až pod kríž. Sme aj my schopní takejto pozornej a starostlivej lásky? Veríme v lásku voči Bohu a ostatným ľuďom? Alebo sme v tomto smere nominalisti, neveriaci v reálny obsah ušľachtilých pojmov? Nech naše slová nie sú abstrakciou v zmysle iba vec pre vec, lebo veď stretávame hneď vedľa seba konkrétneho brata a sestru! Dokáže nás znepokojiť jeho núdza? Alebo zostávame uzatvorení sami do seba, do našich komunít, často skôr komótnych ako ozaj komunitných? Nežijeme niekedy v panelákoch či komunitách bez poznania ľudí ako našich blížnych hneď vedľa nás? S bolesťou myslím na staromládenecké maniere zasvätených osôb bez duchovnej plodnosti. Ale starostlivá a pozorná láska nás pobáda vykročiť smerom k druhému človeku nečakajúc, kedy on sám poprosí o pomoc. Láskyplná starostlivosť nám získa pastoračnú účinnosť. O nej si sami sebe položme otázku: aké je ovocie mojej duchovnosti, ovocie mojej pastorácie?" (Homília 28. 8. 2013)