Liturgický rok (14)
Sviatok Stretnutie nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista, ktorý sa slávi 2. februára, pripomína udalosť zo Svätého Písma, opísanú v evanjeliu od Lukáša (Lk 2, 22-39). Presvätá Bohorodička a sv. Jozef chceli splniť zákon a preto obetovali v chráme dve hrdličky. Tu sa s nimi stretol starec Simeon, ktorému bolo predpovedané, že neumrie, pokiaľ neuvidí Mesiáša. Ten chválil Boha známym chválospevom.
Nedeľou o Mýtnikovi a farizejovi začína v našom obrade predpôstne obdobie. Takáto prax predpôstneho obdobia je v latinskej cirkvi neznáma, avšak na Východe je tradícia osobitnej prípravy na Veľký pôst starobylá. Už veľkí kazatelia a znalci duchovného života 4. storočia, akými boli sv. Bazil Veľký, sv. Ján Zlatoústy, Cyril Alexandrijský a iní nám zanechali svoje kázne a slová, v ktorých poukazujú na pôst, ktorý očakávame, nie prežívame.
Kresťania v prvých troch storočiach neslávili osobitne sviatok Narodenia podľa tela nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista (ľudovo Sviatok Narodenia Ježiša Krista). V tom čase bol známy iba sviatok Bohozjavenia Pána, ktorý obsahoval v sebe nielen sviatok Bohozjavenia, ale aj Narodenia Ježiša Krista.
Svätý Mikuláš divotvorca, arcibiskup lykijskej Myry
(6.december)
Sv. Mikuláš (z gréckeho slova Nikolaos – víťaz nad národmi) je príkladom obetavej lásky k blížnemu a milosrdného prístupu k človeku.
Zo života sv. Mikuláša je málo konkrétnych údajov a aj tie známe sú okrášlené množstvom legiend. Bol biskupom v Myrách v Malej Ázii (v súčasnosti je to mesto Izmir v Turecku).
Filipovka
Na veľké a slávne udalosti vykúpenia Cirkev pripravuje veriacich pôstom. Jedným z najväčších sviatkov liturgického roku je sviatok Narodenia Ježiša Krista.Aj na tento sviatok pripravuje Cirkev pôstnym obdobím, ktoré ho predchádza.
Pôst pred Narodením Pána je nazývaný Filipovka, pretože sa začína deň po sviatku sv. apoštola Filipa. Pôst bol zavedený, aby pripravil Cirkev na dôstojnú oslavu veľkého a svätého dňa Kristovho narodenia.
Pascha – zmŕtvychvstanie Ježiša Krista je najstarší, najväčší a najradostnejší sviatok liturgického roku. V liturgických knihách môžeme nájsť aj ďalšie pomenovania pre tento sviatok: Svätá a Veľká nedeľa Paschy, Svätá Pascha, Deň svätej Paschy, Svetlé Kristovo vzkriesenie.
Slovo Pascha pochádza z hebrejského slova Pesach, čo znamená prechod. Historický základ sviatku je v pobyte Izraelitov v Egypte, kde boli otrokmi Egypťanov. Boh posiela vodcu Mojžiša, aby ich vyviedol zo zajatia. Po vyslobodení z Egypta, previedol Boh Izraelitov cez Červené more ako po súši. Toto bol ten prechod. Židia potom každoročne spomínali na udalosť východu – prechodu zo zajatia práve na Veľkú noc.
Pre apoštolov a prvých kresťanov sa Pascha – prechod stala symbolom iného prechodu. Prechodu Ježiša Krista zo života do smrti a zo smrti do života. Vznikli však dohady, kedy sláviť sviatok Paschy v kresťanských spoločenstvách. Stávalo sa totiž to, že niektoré kresťanské spoločenstvá slávili kresťanskú Paschu spoločne so židovskou Veľkou nocou.
Až 1. Nicejský snem v roku 325 vydal ohľadom slávenia Paschy následovné nariadenia:
1. Sviatok Veľkej noci sa má sláviť v nedeľu, ktorá nasleduje po splne mesiaca po jarnej rovnodennosti. Môže pripadnúť na jednu z nedieľ medzi 22. marcom a 25.aprílom. Ani skôr a ani neskôr sa nesmie sláviť sviatok Veľkej noci.
2. Ak by na ten istý deň pripadla židovská Veľká noc, kresťanská Veľká noc sa prenáša na ďalšiu nedeľu.
Utiereň vzkriesenia
Utierni vzkriesenia predchádza polnočná pobožnosť, počas ktorej sa prenáša plaščenica na oltár. Utiereň sa začína zvyčajne o polnoci alebo v skorých ranných hodinách. Začína sa sprievodom okolo chrámu za spevu stichiry Vzkriesenie tvoje Kriste Spasiteľu... Kňaz po ukončení sprievodu, pred zatvorenými chrámovými dverami, začína samotnú utiereň. Po úvodnom zvolaní spieva kňaz (1x) a potom veriaci (2x) tropár vzkriesenia Kristus slávne vstal zmŕtvych... aj s príslušnými veršami. Po týchto spevoch kňaz svätým krížom otvára chrámové dvere a ako prvý vstupuje do vysvieteného chrámu. Otvorenie dverí symbolizuje víťazstvo Ježiša Krista nad smrťou a podsvetím, ale najmä skutočnosť, že svojím zmŕtvychvstaním otvoril človeku dvere o raja. Po vstupe do chrámu sa spieva Veľká ekténia a nasleduje veľkonočný kánon. Je dielom sv. Jána z Damasku. Po kánone nasledujú veľkonočné slohy s veršami, počas ktorých sa uctievajú bozkom svätý kríž a Evanjelium. Utiereň sa završuje veľkým prepustením, s trojitým veľkonočným pozdravom a s krížom.
Veľká sobota je dňom odpočívania tela v hrobe a dňom zostúpenia Duchom do predpeklia, uvedenie lotra do raja, prebývanie na tróne s Otcom a Duchom a zároveň poukazuje na nastávajúce dielo Kristovho vzkriesenia.
Celá bohoslužba Veľkej soboty je plná protikladných udalostí (zármutku a potešenia, biedy a radostí, sĺz a smiechu). Bohoslužby toho dňa sa začínajú od samého rána a prebiehajú do jeho samotného konca tak, že posledné sobotné piesne splývajú s nedeľnými.
Ráno sa má konať tzv. Nadhrobná alebo Jeruzalemská utiereň. Nadhrobnou alebo jeruzalemskou sa nazýva preto, lebo v Jeruzaleme sa konala priamo pri hrobe Ježiša Krista.
Vo večerných hodinách sa na Veľkú sobotu slúži liturgia svätého Bazila Veľkého s večierňou. Táto bohoslužba je zavŕšením strastných slúžení a je priamym a bezprostredným predsviatkom sviatku všetkých sviatkov - začiatkom Paschy. Na tejto liturgii sa číta pätnásť čítaní zo Starého zákona, ktoré symbolicky opisujú prípravu na príchod Ježiša Krista a jeho slávne Zmŕtvychvstanie.
Namiesto Trojsvätej piesne sa spieva hymnus Ktorí ste v Kristu pokrstení..., čo je dôkazom toho, že už prví kresťania mali zvyk na Veľkú sobotu (v predvečer sviatku) krstiť katechumenov (čakateľov na krst).
Po čítaní z apoštola sa spievajú verše zo 81. žalmu. Počas týchto veršov sa premieňajú tmavé rúcha za svetlé. Evanjelium Veľkej soboty (Mt 28,1-20) sa číta vo farbe vzkriesenia a hovorí o prázdnom hrobe a vzkriesení Ježiša Krista. Liturgicky práve toto je ten vrcholný bod – realita vzkriesenia – ktorého následkom je utiereň vzkriesenia. Na začiatku utierne sa totiž už iba konštatuje skutočnosť, že Ježiš Kristus vstal zmŕtvych: Vzkriesenie tvoje Kriste Spasiteľu, ospevujú...
Po modlitbe za ambónom nasleduje požehnanie chlebov a vína. Tento obrad je spomínanie na staroveký zvyk kresťanov očakávať príchod Paschy v chráme, počúvajúc čítanie z knihy Skutkov apoštolov. Keďže sa predtým veriaci celý deň prísne postili (piatok a prakticky i celú sobotu), Cirkev obdarila veriacich požehnaným chlebom a vínom. Táto kniha čítaní zo Skutkov apoštolov bola prečítaná do štvrtej hodiny noci (podľa nášho počítania času do desiatej hodiny večera) a v tomto čase sa začína aj nadhrobná polnočnica.
Po skončení polnočnice všetci spoluslúžitelia oblečení vo všetkých bohoslužobných rúchach prenášajú plaščenicu zo stredu chrámu cez cárske dvere do oltára a ukladajú ju na oltár. Na oltári potom podľa možnosti leží (nie visí) počas ďalších štyridsať dní až do sviatku Nanebovstúpenia Pána.
Celá bohoslužba Veľkého Piatku je zasvätená vzácnej spomienke na Spasiteľove strasti a jeho smrti na kríži. Cirkev odkrýva pred očami veriacich plnú knihu spasiteľných strastí Pánových, začínajúc od krvavého potu v Getsemanskej záhrade až po ukrižovanie na Golgote. Prenesúc nás mysľou cez mnohé storočia, sv. Cirkev akoby priviedla veriacich k samej podnožke Kristovho kríža a robí veriacich úctivými pozorovateľmi všetkých Spasiteľových mučení.
V noci na Veľký piatok Ustav predpisuje utiereň s čítaniami evanjelií o Kristových strastiach. Táto bohoslužba sa nazýva: "Nasledovanie svätých a spasiteľných strastí Pána nášho Ježiša Krista" – ľudovo „Strasti“. Táto bohoslužba sa má sláviť v druhej hodine noci, čiže podľa nášho počítania času vo štvrtok oôsmej hodine večer.
Na tejto utierni sa číta dvanásť evanjeliových čítaní oí Ježiša Krista. Medzi jednotlivými evanjeliami sú sedálne piesne. Evanjelia sú zoradené podľa udalostí Ježišových strastí.
Tak ako slávenie Božskej liturgie je obrazom Golgotskej obety alebo spomienky na krížovú smrť Ježiša Krista, tak v samotný deň spomienky tohoto celosvetového diela, neslávi sa Božská liturgia, ani Liturgia vopred posvätených darov, na znak hlbokého súcitu veriacich v deň.
Namiesto liturgie slávia sa Cárske časy – Hodinky umučenia (1.,3.,6.,9.), ktoré obsahujú žalmy, parameje, čítania z apoštola a evanjelia, tropáre a stichiry zaoberajúce sa smrťou Ježiša Krista na kríži. Cárske časy (Kráľovské hodinky) boli vo Východnom obrade veľmi populárne, očom svedčila aj veľká účasť veriacich na týchto modlitbách. Keďže sa zo zásady na tomto modlení zúčastňoval aj cisár, odtiaľ dostali aj názov cárske časy. Vúčasnosti sa skôr používa termín Hodinky umučenia, lebo lepšie vyjadruje náboženský charakter a náplň týchto hodiniek, ktoré sa viažu kúpeniu ľudstva a kúčasti svetských predstaviteľov na obradoch.
Popoludní sa koná Veľká večiereň s uložením plaščenice do hrobu. Táto večerná bohoslužba na Veľký piatok má niekoľko zvláštnosti: číta sa tu apoštol a evanjelium o Kristovom odsúdení, umučení, smrti a pohrebe. Počas spevu poslednej stichiry Teba, ktorý sa odievaš svetlom ako rúchom..., sa otvárajú cárske dvere a kňaz s diakonom okiadzajú oltár. Počas tropára Ctihodný Jozef..., kňaz okiadza plaščenicu, berie ju na hlavu a obchádza s ňou raz chrám. Po uložení plaščenice do symbolického hrobu sa kňaz modlí predpísanú modlitbu Veľkého piatku aď nasleduje prepustenie.
Plaščenica
Plaščenica je obdĺžnikové plátno s vyobrazením Ježiša Krista v hrobe alebo je na nej znázornená celá scéna jeho sňatia z kríža a uloženia do hrobu. Okolo tohto vyobrazenia je napísaný tropár Veľkého piatku Ctihodný Jozef...Plaščenica symbolizuje to plátno, do ktorého bolo zavinuté telo Ježiša Krista. Napriek tomu, v obradoch Veľkého piatku a Veľkej soboty sa nenachádza zmienka o plaščenici viac než pol druha tisícročia.
Počas prvých storočí kresťania v Jeruzaleme uctievali svätý Kríž, ktorý našla sv. Helena. Na Veľký piatok vyšli na Golgotu, biskup držal pred sebou drevo Kríža, veriaci ho uctievali bozkom, hlbokou poklonou a odchádzali. Zvyk uctievania svätého Kríža prešiel neskôr z Jeruzalema aj do Byzantskej cirkvi. Na Veľký piatok na utierni po piatom evanjeliu biskup (alebo kňaz) vyniesol svätý Kríž do stredu chrámu. Pri slovách „klaniame sa strastiam tvojím Kriste...“ kňaz a veriaci robili tri veľké poklony a potom si bozkom uctievali svätý Kríž.
V 16. storočí sa udomácňuje zvyk niesť plaščenicu s vyobrazením scény ukladania do hrobu počas vchodu s Evanjeliom po veľkom chválospeve na Veľkú sobotu. V tom istom storočí dostáva plátno s ikonou Ježiša Krista definitívne názov plaščenica. Tento bohoslužobný predmet vznikol z „vozduchu“, ktorý sa používal pri svätej liturgii ako prikrývka svätých darov. Už v 14. storočí sa objavujú prvé vozduchy a vyobrazením scény uloženia Ježiša Krista do hrobu. Rukopisy bohoslužobných poriadkov do 16. storočia nehovoria nič o obrade ukladania plaščenice do hrobu. Tento zvyk sa udomácnil až v 16. storočí. Počas 17.-18. storočia však celá Východná cirkev prijala obyčaj ukladania plaščenice do hrobu.
Vo Veľký štvrtok si Cirkev pripomína sled udalostí, ktoré sa stali v tento deň. V tento deň Ježiš umyl svojím učeníkom nohy, slávil paschálnu večeru so svojimi učeníkmi, ustanovil najsvätejšiu sviatosť Eucharistie, trpel v Getsemanskej záhrade a zradený Judášom.
V katedrálnych chrámoch sa schádzajú slúžiť liturgiu kňazi celej eparchie spolu so svojím biskupom. Táto liturgia sa považuje za osobitný prejav plnosti kňazskej moci v a vyjadrenie úzkeho spojenia medzi ním ašetkými ostatnými kňazmi. Po modlitbe za ambónom, nasleduje obrad umývania nôh, počas ktorého biskup umýva dvanástim vybraným kňazom nohy, na znak Ježišovej pokory.
Počas tejto liturgie sa uskutočňuje aj posvätenie myra. Myro sa skladá z oleja, vína, aromatických olejov a 33 aromatických bylín. Veľký počet zložiek symbolizuje bohatstvo aôznorodosť darov milostí Svätého Ducha.
Príprava oleja a vína sa začína pridaním aromatických bylín na Krížupoklonnú nedeľu (3.pôstna), čiže vo štvrtom týždni Veľkého pôstu. V pondelok svätého týždňa sa začína slávnostné varenie myra. V deň biskup posvätí svätenou vodou všetky zložky aáčinia potrebné kíprave až zapáli oheň pod kotlami, ktorý udržujú kňazi a po celú dobu varenia. Po celý čas varenia sa čítajú evanjeliá, prípadne iné časti zého zákona.
Počas Veľkého vchodu na sv. liturgii sa prenesie myro zo žertveníka na oltár. Po časti premenenia v biskup konsekruje myro tým, že nad každou nádobou urobí znak kríža aí sa modlitbu, v prosí Boha o darov Svätého Ducha na konsekrované myro.
Vo večerných hodinách sa slúži liturgia sv. Bazila Veľkého sčierňou. Slúži sa na pamiatku poslednej večere, umytia nôh apoštolom aášovej zrady. Počas tejto liturgie je aj niekoľko zvláštností. Namiesto Cherubínskej piesne, pričastenu a po sv. prijímaní sa spieva Prijmi ma dnes Synu Boží... Takisto má liturgia zvláštny irmos, keď namiesto Dôstojné je... sa spieva spev Poďme veriaci hore do večeradla...
Podľa tradície, noc z utorka na stredu strávil Ježiš v Betánii. Bolo to v čase, kedy už boli starší z ľudu a farizeji rozhodnutí zabiť Ježiša Krista. V dome Šimona Malomocného pristúpila k Ježišovi žena - hriešnica s alabastrovou nádobou a vyliala drahocenný olej na hlavu Spasiteľa. Tým ho pripravila na pohreb, ako o tomto čine usúdil sám Ježiš (Mt 26,6-16). V tomto skutku je vystihnutá protipólovosť konania voči činu Judáša. Kým žena - hriešnica neľutovala drahý olej na pomazanie Ježiša Krista, Judáš - jeden z jeho najbližších - práve pre peniaze zradil Ježiša Krista. Preto v cirkevnej bohoslužbe tohoto dňa, oslavuje sa žena - hriešnica a zatracuje sa Judášov vzťah k peniazom.
