Gréckokatolícka farnosť Hanušovce nad Topľou

Aj deti majú prijímaním Eucharistie účasť na tele a krvi Ježiša Krista

Podrobnosti

Kategória: Naša farnosť

Uverejnené: štvrtok, 15. jún 2017, 16:24

   Človek, ktorý prijíma krst, stáva sa článkom spoločenstva Božieho ľudu a Kristovho tela, teda Cirkvi. Spoločenstvo založené v Kristovi, slávi jeho pamiatku a sprítomňuje si ho zároveň dovtedy, kým znova nepríde v sláve. Keďže medzi Kristovým vzkriesením a jeho príchodom prebieha čas, ktorého dĺžka je nám neznáma, nový Boží ľud, ktorý Ježiš vytvoril, oslavuje pamiatku vtelenia, smrti, oslávenia a druhého príchodu, a tak si uvedomuje zmysel svojej vlastnej existencie. Tak sa spomienkové liturgické slávenie stáva vzdávaním vďaky. Slávenie Eucharistie spĺňa potrebu slávenia, ktorá tkvie v Cirkvi ako v každej ľudskej spoločnosti. Potreba slávenia v Cirkvi je charakterizovaná osobitosťou, že Cirkev je totiž Božím ľudom a Kristovým telom.

   Podstatou Eucharistie je účasť na tele a krvi Ježiša Krista, pričom môžeme povedať, že na základe tohto spoločenstva Krvi sa stávame jedným duchovným kmeňom. Ak teda pristupujeme k svätému prijímaniu, stávame sa skutočne bratmi. V prvotnej cirkvi bola táto viera vyjadrená tým, že jedna miestna cirkev posielala druhej kúsok eucharistického chleba (fermentum) na znamenie jednoty.

   V našej Cirkvi  túžime obnoviť prax udeľovanie Eucharistie nemluvňatám a malým deťom ako odpoveď na dekrét o východných cirkvách II. Vatikánskeho koncilu.

   Podľa pohľadu teológov je Eucharistia chlebom života a deti sa týmto chlebom majú živiť stále, teda už od krstu aj ďalej, aby mohli duchovne rásť.

   Na začiatku týchto úvah je potrebné si uvedomiť skutočnosť, že dieťa, pokrstené a myropomazané, je už dospelé vo viere. Možno to pôsobí nepochopiteľne, že dieťa je „dospelé“. Viera však nie je záležitosťou rozumovej vyspelosti, ale skúsenosťou z tajomného stretnutia s Bohom cez Krista, konkrétne prostredníctvom jeho tela a krvi.

   Podávanie prijímania presvätej Eucharistie deťom nie je nevyhnutné na spásu, no nedať Eucharistiu dieťaťu, znamená vytvoriť falošný znak, teda naznačiť, že do dieťaťa neprúdi Kristov život a nie je súčasťou spoločenstva, ktoré tvorí tajomné Kristovo telo. Takto vlastne znak Eucharistie nenaznačuje skutočnú pravdu, čím možno uvažovať, že sa nepoužíva v súlade s Kristovým ustanovením.

   Z tohto dôvodu nie je nutné odďaľovať rozdávanie svätého prijímania deťom, pretože Eucharistia je posilou (tak ako pre dospelého) potrebnou pre duchovný rast novokrstenca. Preto sa podľa východnej tradície dovoľuje  udeliť prijímanie deťom ako v rámci sviatostí kresťanskej iniciácie,  tak aj v následnom období, ale ešte pred užívaním rozumu.

   Tu zohráva veľmi dôležitú úlohu sprevádzanie duchovným rastom takéhoto dieťaťa, ktoré by malo byť založené na starostlivom odovzdávaní viery rodičov, príp. krstných rodičov, ktorí deti formujú permanentne, napr. spoločnou modlitbou, čítaním a rozprávaním sa o udalostiach z Písma, účasťou na pútiach, osobným príkladom, povzbudením, či vhodným slovom.

   Takéto rodinné prostredie, umožňuje deťom, aby Kristovo tajomstvo a Cirkev, ktorej sú členmi, spoznali primerane svojim rozumovým schopnostiam. Toto všetko ich zároveň uschopňuje k tomu, aby Pánovo telo vedeli prijať s vierou a nábožnosťou.

   V tomto duchu skutočne platí, že výchova k plnému prežívaniu duchovného života prostredníctvom sviatostí je viac vecou srdca, nie iba rozumu. Zaujímavo sa k tomuto vyjadril aj  kardinál Höffner, ktorý pri istej príležitosti zhodnotil situáciu odovzdávania viery takto: „V posledných rokoch sme sa ohlasovaním a bohoslužbou často obracali len na rozum veriacich. Ale tým sme ukracovali človeka. Pretože k celému človeku prináleží nielen rozum, ale i srdce. Preto nám vznikajú sekty, povery a «náboženstvá mladých», ktoré sa zameriavajú aj na srdce a tým získavajú stúpencov“.

   Na dôležitosť prijímania u malých detí upriamuje pozornosť pápež Pius X. vo svojom dekréte „Quam singulari“ (1910). „Ježiš povedal: „Nechajte deti. Nebráňte im prichádzať ku mne, lebo im patrí Nebeské kráľovstvo“ (Mt 19, 14). Katolícka cirkev, pamätajúc na tieto slová, od samých počiatkov dbala o to, aby privádzali ku Kristovi deti prostredníctvom prijímania Eucharistie, ku ktorému prinášali dokonca nemluvňatá. Podľa predpisov starobylých liturgických kníh sa tak robilo až do 13. storočia a niekde tento zvyk pretrval ešte oveľa dlhšie. Až doteraz je tento zvyk aktuálny v Gréckej cirkvi i v (iných) východných cirkvách. ... Nemluvňatá mali účasť na eucharistickom stole nielen vo chvíli svätého krstu, ale prijímali aj potom.“

   Spôsob účasti detí na Eucharistii bude zodpovedať ich schopnosti: najprv bude zaiste odlišná od účasti dospelých, nevyhnutne bude menej vedomá a menej rozumová, ale postupne sa skrze milosť, pedagógiu sviatosti a osobitnom odovzdávaní viery skrze rodičov rozvinie a bude rásť „až do stavu dokonalosti úplnej zrelosti v Kristovi“ (Ef 4,13).

   Sviatosť je dar, ktorý vždy pôsobí účinne, ale vždy iným spôsobom, pretože i osoba je vždy iná. Osobitné slávenia, ktoré zodpovedajú jednotlivým etapám ľudského rastu, môžu azda byť nejako užitočné pre pedagógiu viery a sprevádzať povinnú katechézu detí a mládeže, ale musí byť jasné, že iniciácia do Kristovho tajomstva je úplná už od prijatia prvých troch sviatostí.

• < Predch.
• Nasl. >